Slnko môže na teba svietiť
a dúhové bubliny lietať okolo tvojej hlavy,
aj keď prší.

Podobnosť - 1. časť

25. září 2013 v 22:07 | Etell Lilium |  Podobnosť
Pre zmenu poviedka. Často ju asi nebudem pridávať, lebo čo napíšem, to tu z nej uverejním. Sama netuším, čo z toho vznikne. Mám nejaký nápad, to hlavné, ale čo tam dať viac... Určite to nebude dlhé. Tým som si istá. No rada by som tým všetkým niečo vyjadrila a ja budem dúfať, že sa mi to podarí. Aby som nezabudla... Nikto to po mne nekontroluje, tak prepáčte prípadné chyby z nepozornosti.



Ďalšie odmietnutie. Ďalšie rázne nie. Už nemám ani chuť tam chodiť. Prídem, odtrpím pohovor, niekedy ma pozvú do druhého kola a potom to opakujúce sa nie. Stále tá istá odpoveď. Niekedy uvažujem, či to má vôbec zmysel - snažiť sa bez úspešného výsledku. Povzdychnem si a vojdem do autobusu, ktorý predo mnou zastaví.
Jedna stará pani, blízko ktorej stojím, mi prudko odtlačí tašku, pritom som od nej vzdialený dobrých desať centimetrov. A nezabudne sa na mňa pohoršene pozrieť. Tvári sa dokonca tak pobúrene, ako keby som kopuloval rovno pred jej očami. Takže ďalší skvelý deň. Pomyslím si ironicky.
S úľavou vyskočím z toho prekliateho dopravného prostriedku po minútach utrpenia, smradu a špiny. Niekedy mám dojem, ako keby si tam dávali zraz namosúrení ľudia, čo si potrebujú vybiť svoj hnev na nevinných obetiach a zhodiť na nich všetko zlo sveta. Čakám na to, až ma raz niekto obviní z toho, že má zlý život, že vonku nesvieti slnko, že nemá dôvod smiať sa...
Vyhnem sa skupinke decák, čo idú zo školy a zamierim do ošarpaného paneláku, ktorý bude o niekoľko týždňov žiariť výraznými farbami, lebo aj on podľahol mánii zatepľovania a zdobenia sa farbami, aby nimi hýril a pútal tak pozornosť.
Vybehnem na prvé poschodie a z vrecka vytiahnem kľúče, aby som odomkol a dostal sa do svojho domova. Áno, vo veku 27 rokov bývam stále s rodičmi. Ale inú možnosť nemám. Snažím sa im prispievať, ako to ide, ale z brigád nezbohatnem.
Dám mame mľaskavú pusu na líce a len pokrútim hlavou. Ona už vie, čo to znamená.
"Idem do izby." Oznámim jej.
Po takom odmietnutí potrebujem byť sám. No sám...
"Zare, som doma." Poviem naoko prázdnej izbe, ale spoza kníh uložených na stole vykročí ospalý škriatok. Presnejšie napoly víla, napoly škriatok.
"Nevzali ťa, viem." Povie unudene. Sadne si na kraj stola a spustí svoje miniatúrne nožičky, aby nimi mohol kývať.
"Ďakujem za prejavenie súcitu." Zamumlem na adresu jeho netaktu.
"A čo ti mám povedať? Že ma to mrzí? Áno, je mi to ľúto, ale sebaľútosť ešte nikomu nepomohla. Tak sa pozbieraj." Nerozumiem, ako niekto taký drobný môže byť taký ostrý.
"Veď dobre." Odvetím, kým sa prezliekam do môjho bežného domáceho oblečenia. Čiže staré tepláky, ešte staršie tričko a hrubé ponožky.
Potom sa hodím na posteľ a zavriem oči. Je mi dopriata len chvíľka nerušeného oddychu, keď zacítim cupitanie po mojom tele a uloženie drobca v mojej ruke.
"Ako si sa mal dnes ty?" Opýtam sa Zareho, ktorý na mňa s pochybnosťami pozrie.
"Chceš to vedieť naozaj alebo sa pýtaš len zo zdvorilosti?" Celý on. Pomyslím si s úsmevom.
"Vážne sa ťa pýtam, aký si mal dnes deň." Začínam malé zavrtenie na mojej ruke, ktoré je skoro ako jemné pošteklenie.
"Nooo..." Natiahne. "Tak čím by som začal..." Zamyslí sa a ja nepretočím očami iba preto, lebo ich mám zatvorené.
"Od začiatku?" Vyhŕknem ironicky a Zare ma kopne do palca. Takmer to necítim, ale on si uľavil.
"Bol som doma. U nás. Veď vieš. A stále to isté. Ani som tam nemusel chodiť." To mi je popisovanie dňa.
"A ďalej?" Snažím sa ho postrčiť.
"A nič." Aha, takže rozoberali niečo, čo ako človek nesmiem vedieť a ani mi o tom nepovie. Už ho skúšam presvedčiť niekoľko rokov. Ale je tvrdohlavý. Tak ho prehováram iba vtedy, ak mám chuť troška ho ponaťahovať.
"Si unavený?" Opýta sa miernejšie a s veľkou dávkou starosti.
"Tak trocha." Tie pohovory dosť vyčerpávajú.
"Spi." Prikáže mi a zostane ležať v mojej dlani.
"Aj ty." Usmejem sa a natiahnem sa po obdĺžnikovom kúsku látky, aby som ho prikryl. Naučil som sa spávať tak, aby som Zareho nepripučil. Takže mu nič nehrozí a aj on môže oddychovať.
Niekedy mám pocit, že sme jedno.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama