Slnko môže na teba svietiť
a dúhové bubliny lietať okolo tvojej hlavy,
aj keď prší.

Podobnosť - 2. časť

27. září 2013 v 0:42 | Etell Lilium |  Podobnosť
Myslím si, že v myšlienkach sa mi táto poviedka čoraz viac rysuje. Keď nad ňou uvažujem, zvyčajne mi napadne nejaká časť deja alebo iná maličkosť. Aj postavy dostávajú svoju formu, z čoho mám radosť. Dúfam, že sa vám to bude páčiť, ak to vôbec niekto číta.




"Vieš, že to neznášam." Zavrčím na to malé stvorenie, otvárajúce mi oči nadvihovaním viečok.
"Tak mi prezraď, ako inak ťa mám zobudiť?" Ozve sa urazene, ale ten tón v jeho hlase zmizne tak náhle, ako sa objavil.
"Za tie roky si mohol už nájsť iný spôsob."
"To áno, ale ty si ten, komu to prekáža, tak si ho mal vymyslieť ty." Prskne a potom si zahryzne do miniatúrnej pery.
"Tak čo sa deje?" Opýtam sa ho, berúc ho na ruku a zdvíhajúc sa do sedu.
"Vonku začala búrka." Šepne a ja okamžite viem, čo to znamená. Má strach. Nikdy mi presne nevysvetlil, prečo tomu tak je, ale za takého počasia ma potrebuje.
"Čo by si chcel robiť?" Vždy si vyberá činnosť, aby zabudol na to, čo sa deje vonku za oknami.
"Budeš mi čítať?" Zaklipká očami ako hotové neviniatko. To je jeho spôsob, ako dosiahne to, čo odo mňa žiada.
Usmejem sa na neho. "Ktorú knihu?" V okamihu, keď vyslovím tieto slová, sa mu rozžiari tvár.
"Povesti o hradoch." Vypískne rozradostene.
"Tak Povesti o hradoch." Postavím sa a jeho položím na stôl. Prejdem k poličke a vytiahnem hrubú knihu, ktorá svoje najlepšie časy už prežila. No napriek ošúchanému obalu a zožltnutým stránkam má pre Zareho obrovskú hodnotu.
"Tak kde sme prestali?" Zamumlem si sám pre seba.
"No predsa na tej povesti o studni lásky." Oznámi mi nadurdene, lebo si to nepamätám.
"Jasné, už si spomínam. Fatima a Omar."
"Presne." Zazubí sa. Začnem listovať v knihe, aby som našiel tú správnu stranu, ale vyruší ma mamin hlas. Volá ma na večeru. Zaremu klesne náladu a odrazí sa mu to v tvári.
"Dnes si ju výnimočne donesiem tu." Žmurknem na neho a on sa znova rozosmeje. Niekedy sa jeho nálady menia častejšie ako počasie v horách. Raz je to slniečko a raz hustý lejak. Dočkám sa tichého ďakujem z jeho pier.
"Už idem." Zakričím mamine, lebo znova začujem svoje meno.
"Hneď som tu." Ubezpečím Zareho a položím ho na svoj vankúš a podám mu jeho prikrývku, ak by mu bolo chladno. Alebo ak by sa triasol pred bleskami a hromami a mohol sa pod ňu schovať.
Vybehnem z izby a jeho nechám samého.
"Mami, večeru si zoberiem do izby."
"Zasa?" Väčšinou jej to neprekáža, lebo som to zvykol robiť zriedkavejšie. No teraz som so Zarem často, lebo počasie býva búrlivé. A hoci ma niekedy ten drobec hnevá, mám ho rád.
"Áno, zasa. Ale sľubujem, že zajtra si urobíme pravú rodinnú večeru." Vtisnem jej bozk na líce pokryté jemnými i výraznejšími vráskami. Najviac sa mi páčia tie, ktoré sa jej vytvorili od ustavičného smiechu.
"Tak dobre." Rezignuje, ale netvári sa smutne. Má v tvári spokojný výraz. Výraz, ktorý hovorí, že je mojou matkou a presne vie, čo potrebujem. Teraz je to večera v izbe bez rodiny.
"Si poklad." Zavolám, smerujúc do izby s tanierom plným jedla v rukách. Kopnem nohou do dverí za sebou a tie sa s miernym buchotom zavrú.
"Som tu." Oznámim, aj keď Zare si to určite už všimol.
"Konečne." Ozve sa spod chvejúceho sa kúsočka látky.
Položím tanier na stôl a vymením ho za knihu, s ktorou si idem ľahnúť do postele.
"A čo tvoja večera?" Vykukne rozstrapatená hlávka.
"Tá počká."
"Ale... Potom bude studená." Namietne, hoci viem, že vo vnútri je rád, že sa chcem najprv venovať jemu.
"To prežijem. A teraz počúvaj, inak..." Vyhrážku nemusím ani dokončiť, lebo sa mi uloží blízko ramena pod kľúčnou kosťou.
"Už budem ticho, len začni." Síce nevysloví slovo prosím, ale viem, že o prosbu ide.
Zhlboka sa nadýchnem a vyslovím prvé slová povesti. Povesti o drakovi a rytierovi.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama