Slnko môže na teba svietiť
a dúhové bubliny lietať okolo tvojej hlavy,
aj keď prší.

Podobnosť - 4. časť

3. října 2013 v 23:54 | Etell Lilium |  Podobnosť
Práve som to dopísala, tak vám to tu dávam. Ak to teda niekto číta. :)



Vytešene bežím domov. Dnes som si odpustil aj autobus, lebo by som v ňom nevydržal a nechcem riskovať, že by mi niekto nepríjemný pokazil tak skvelý deň. Spieval by som, tancoval i skákal radosťou zároveň. Chcel by som vykričať celému svetu, že mám prácu. Práca. Konečne ju mám!
Nie je to nič svetoborné, ale pre mňa je to dôležitá méta. Začiatok ďalšej fázy môjho života. Už nebudem vysedávať doma a mať ten pocit zbytočnosti. Budem pracovať. Ja...
Skoro narazím do dverí, ako sa ponáhľam. Ani som ich poriadne neotvoril a už som chcel byť dnu. Musím to čo najskôr niekomu povedať, lebo vybuchnem nadšením.
"Mama! Mama! Ja to mám... Zobrali ma!" Zvolám a prudko ju objímem. Zodvihnem ju a zatočím sa s ňou. Do ucha sa mi rinie jej kúzelný smiech. Taký ten mamičkovský, ktorý nikto nenapodobní.
Opatrne ju položím späť na zem. Jej ruky, na ktorých vidieť známky dlhoročnej práce, ma chytia za líca a na tvári mi pristane pusa.
"Som na teba hrdá." Potľapká ma po líci. Mne v tej chvíli dôjdu slová, tak ju len poriadne objímem, aby som jej ukázal, čo to pre mňa znamená. Tisnem k sebe jej drobné telo, ktoré mi tak dlho poskytovalo milujúce objatie. Skrývala ma v ňom, keď som bol smutný. Držala ma, keď som potreboval cítiť lásku a zabudnúť na to, čo sa mi stalo. Boli to maličkosti, ale vtedy sa mi zdali ako neprekonateľné problémy. Pamätám sa, ako som raz nechcel ísť do školy, lebo som nemal šiltovku so zvieratkom. Nosil som iba takú obyčajnú, jednofarebnú. Bola modrá a k tomu ešte aj trocha vyblednutá. Doteraz si ju dokážem predstaviť do najmenších detailov. Viem, že bola natrhnutá na šilte. A bol tam fľak neznámeho pôvodu. Plakal som, nenávidel som ju. Obyčajnú šiltovku. Ale mama... Tá vždy vedela, čo urobiť. Večer ma uložila do postele, prečítala mi rozprávku a dala bozk na čelo. Sedela pri mne, až kým som nezaspal. A ráno... V to ráno bola unavená, ale usmiata. V aktovke som mal pripravenú desiatu a na aktovke... Moja modrá šiltovka so zvieratkom. Mama mi ho ušila. Bol to psík z rôznych kúskov látky. A oči mal z gombíkov. Jedno väčšie, druhé menšie. Vyzeral smiešne, no bolo to zvieratko. To najkrajšie, aké som kedy videl. Hrdo som si ju vtedy nasadil na hlavu a všetkým ukázal, že môj psík je ten najviac super.
Ach, moja mama... Skloním hlavu pod jemným tlakom jej rúk, čo ma vychovali. Dá mi bozk na čelo a potom ma pustí. Chvíľa určená na prejavy hrdosti a lásky pominula. Pomaly sa vraciame do zabehaného života. Nechá stáť osamote. Vykročí smerom do kuchyne, no zastaví sa pri dverách.
"Dnes ti uvarím tvoje obľúbené jedlo. Zaslúžiš si ho." Usmejem sa doširoka. To je moja mama. Presne vie, čo urobiť. Ale teraz musím tú novinu povedať jednému špeciálnemu stvoreniu.
Zavriem za sebou dvere do izby. Nikto o tej malej príšerke nevie a nechystám sa to zmeniť.
"Zare, mám skvelé správy." Usmejem sa, hoci izba vyzerá prázdna. Strapatá hlavy vykukne spoza kníh na stole a niečo drží.
"Viem." Natiahne ruky ku mne. Asi o mojej práci musel počuť, keď som to hovoril mame. Ale ako by tak rýchlo niečo zohnal? To je teraz jedno. Nebudem nad tým uvažovať, keď mi chce niečo darovať. "To je pre teba. Vedel som, že to zvládneš." Nedočkavo čaká, kým si to zoberiem. Až mu iskrí pohľad, lebo mi to chce čím skôr vložiť do rúk a vidieť moju radosť, spôsobenú jeho darom.
"Pre mňa?" Prekvapene na neho pozriem. Nie že by mi nikdy nič nedal, ale... Nikdy takú nádheru. "Ďakujem." Poviem omámený tým príjemným šokom.
"Musíš ju dať do vody." Poučí ma. Automaticky prikývnem a nájdem rýchlo malú nádobu, ktorá vyzerá ako guľaté akvárium. Ponáhľam sa do nej napustiť vodu a potom tam vložím modré leknienko. Vyzerá, ako keby sa len tak voľne vznášalo. Úplne ma fascinuje. Až zabudnem na všetko ostatné. No je tu malá polonajáda, ktorá ma privedie späť do reality.
"Som rád, že sa ti tak páči. Ale myslel som, že to nejako oslávime. Na nymfaeu sa môžeš pozerať potom."
"Na čo?" Vyvalím na neho oči.
"Na nymfaeu. Tak sa u nás volá tá rastlinka, čo ti pláva vo vode, a ktorú si dostal ako darček." Vysvetlí mi a ja sa cítim ako hlupák, lebo mi to malo dôjsť. Ale ako obhajobu môže použiť svoje dnešné nadšenie, ktoré ma úplne pohltilo a krásu leknienka, ktorá ma doslova začarovala.
"Aha, jasné." Zamumlem zahanbene. Zare sa na mňa usmeje s rukami za chrbtom a tak šibalsky sa zakrúti.
"Ty máš niečo v úmysle." Podozrievavo na neho pohliadnem.
"Možno." Odpovie mi nejasne.
"A prezradíš mi, čo to je?"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Dämonia Emelly Dämonia Emelly | 11. října 2013 v 22:59 | Reagovat

Ten škriatok sa mi nepozdáva! On je jasnovidec, alebo čo? Sleduje ho? :D ako to že všetko vie? :D už mi to vrta v hlave :D som rada že má konečne prácu :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama