Slnko môže na teba svietiť
a dúhové bubliny lietať okolo tvojej hlavy,
aj keď prší.

Podobnosť - 6. časť

9. října 2013 v 16:06 | Etell Lilium |  Podobnosť
Pridávam ďalšiu časť. Neviem, kedy napíšem ďalšiu, lebo mám momentálne takú premenlivú náladu. Ale niečo už len uverejním. :)



Ten večer sme si spravili výnimočným. Venovali sme sa väčšinou veciam, ktoré sú pre nás príjemné. Znova som Zaremu čítal povesti a rozprávky. Pustili sme si hudbu a pohmkávali si. Spomínali na neplechy, čo sme za tie roky vyviedli. Až nakoniec na mne zaspal a ja som ho ešte dosť dlho sledoval. Uvažoval som o jeho slovách a zaháňal obavy, ktoré vo mne vyvolal. Je so mnou tak dlho. Moja istota. Presne vie, kedy potrebujem rozosmiať a kedy zasa len vedieť, že je pri mne. Zare...
Ráno ešte spal, keď som ja už musel ísť do svojej budúcej práce podpísať zmluvu. Zháňali niekoho, kto môže nastúpiť okamžite a ja som mohol. Preto teraz držím pero a zapĺňam prázdne miesto určené na môj podpis, ktorým spečatím svoje prijatie. Zlomok sekundy a je tam.
"Ďakujem." Zoberie odo mňa zmluvu milá slečna, ktorá pracuje na personálnom. Aspoň tak som to pochopil.
"Tu je vaša kópia." Ponechá mi jeden z troch exemplárov. "Je vám všetko jasné?" Opýta sa ma, hoci si so mnou prešla celú zmluvu.
"Áno, všetkému rozumiem." Usmejem sa.
"Tak výborne. Na dnes je to všetko. Po víkende nastúpite už na svojom oddelení a tam vám zvyšok vysvetlia a ukážu. Prajem veľa úspechov." Postavím sa a ona mi podá ruku. Nechám ju, aby prvá opustila kanceláriu a ja vykročím za ňou. No na chodbe sa naše cesty rozdelia. Ona ide smerom hlbšie do budovy nejakou dlhou chodbou a ja smerom von.
Prejdem dverami a ocitnem sa pred vysokou budovou. Zhlboka sa nadýchnem a vnímam lúče slnka na svojej tvári. Krásny deň.
Moja práca je približne pätnásť minút pešo od bytu rodičov, kde stále bývam. Takže budem využívať svoje nohy a nie autobus. Nemám ho nijako v láske, čiže je to pre mňa výhoda. A k tomu sa ešte aj prebehnem. Troška športu mi neuškodí.
Cestou domov sa zastavím na malom trhu. Mame kúpim ľaliu. Má ich rada. Zaremu namixujem jahody, maliny a černice. Ešteže sa s tetou predavačkou dalo dohodnúť. Bola to taká milá staršia pani s vráskami po celej tvári, no s úprimným úsmevom. A nezabudnem ani na otca. O kúsok ďalej je cukráreň, tak mu kúpim veterník a špic. Jeho obľúbené.
Chcem im všetkým urobiť radosť, keďže všetci vo mňa tak verili a povzbudzovali ma. Ocino síce menej, ale je to aj tým, že pracuje, nie je tak často doma a vídame sa zvyčajne len pri večeri a telke. A aj tam nie som vždy, lebo mám Zareho a rodičia potrebujú byť sami, aj keď to možno medzi nimi už tak neiskrí ako pred rokmi. No stále sa majú radi a ja som zato rád. Predstavujú pre mňa ten pár, ktorý bude vždy spolu, a to napriek problémom či hádkam. Jednoducho môj otec a moja mama.
Vplávam do bytu, kde je nezvyčajné ticho. A ja aj hneď zistím prečo vďaka lístku na stole. Mama išla k nejakej svojej kamarátke a potom nakúpiť. To znamená, že mám na pár hodín prázdny byt. Nie že by mi to na niečo bolo, keďže priateľku nemám a kamarátov len zopár, no tí sú rozlietaní snáď po celom svete. Popravde si vystačím aj bez nich, lebo mám Zareho a tomu mienim venovať svoj čas. Áno, som s ním takmer stále, ale lepšieho priateľa som medzi ľuďmi nenašiel.
Vložím mame ľaliu do vázy a otcovi koláče do chladničky. Do misky nasypem ovocie, ktoré opláchnem pod prúdom studenej vody.
"Som doma." Oznámim ako zvyčajne, keď vstúpim do izby a tým dám Zaremu znamenie, že sa môže ukázať.
"Jupííí." Ozve sa a potom sa hlas spojí s telíčkom, čo sa zjaví na mojom stole. "Tak ako bolo? A nič nevynechaj. Bol to predsa tvoj prvý deň v práci." Hovorí tak rýchlo a dychtivo čaká na moju odpoveď. Pripomína mi psa, čo sedí s vyplazeným jazykom a slintajúc nad dobrotou, čo mu má majiteľ práve hodiť.
"Nebol to môj prvý deň v práci. Len som bol podpísať zmluvu. Makať budem až od pondelka. Takže tento víkend si vyhradzujem iba pre teba, lebo potom sa mi citeľne okliešti čas, ktorý ti budem môcť venovať." Len čo sa mi tie slová vyderú z úst, ako keby do neho trafil blesk.
"Na to som nepomyslel." Šepne a zničene sa posadí. Skrčí nohy a pritiahne si kolená k sebe. "Takže to znamená, že..."
"Nič to neznamená, Zare. Len budem každý deň tak deväť hodín preč. Ráno budem odchádzať, kým ty budeš ešte spať a prídem dosť skoro, aby sme stihli čítať povesti, rozprávať sa, naťahovať či niečo vyvádzať. Si môj najlepší priateľ. Vždy budem mať čas na teba. Sľubujem, že si ho nájdem každý jeden deň."
"Naozaj, ale skutočne naozaj sľubuješ?" Vytreští na mňa očiská a nahodí svoj výraz hotového neviniatka.
"Sľubujem, ty pojašenec." Usmejem sa a drgnem do neho prstom. "Tak šup na nohy, niečo som ti doniesol." Položím pred neho misku s ovocím.
"To sú jahody... A maliny... A aj černice." Vypískne a o chvíľu má už plné ústa toho sladkého ovocia a všetko ostatné je zabudnuté.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama