Slnko môže na teba svietiť
a dúhové bubliny lietať okolo tvojej hlavy,
aj keď prší.

Podobnosť - 7. časť

13. října 2013 v 23:33 | Etell Lilium |  Podobnosť
Tak sa v deji posúvame troška dopredu. Troška. Inak to je stále o tom istom. V podstate. Ale ja neplánujem písať niečo, kde sa stále dejú na prvý pohľad veľké veci. No diať sa budú...



"Som doma." Oznámim ako vždy a unavene zazívam. Hodím na zem tašku a rovno si to namierim do kúpeľne so starými vecami, ktoré nosím v byte. Vleziem pod vodu a pustím si troška studenšiu, aby som sa prebral.
Je to druhý týždeň, čo pracujem. Celkom sa mi tam páči, no stále si zvykám. Kúsok po kúsku. No moja práca má niekoľko dôsledkov. Som unavenejší, mám oveľa menej času na Zareho, ktorý je potom mrzutý a rodičia ma zvyknú ešte každý deň spovedať. Zare je potom ešte mrzutejší, lebo som s nimi a nie s ním. Ale vysvetlite rodičom, že mám v izbe malú bytosť. Veď by ma rovno dali zavrieť do blázinca.
"Mami, dnes si zoberiem večeru k sebe. Dobre?" Dám jej bozk na líce.
"Ale s otcom sme chceli vedieť, ako si sa mal v práci."
"Tak ako všetky predchádzajúce dni." Povzdychnem si. "Mami, zajtra vám všetko vyrozprávam, ale potrebujem ešte niečo dokončiť." Troška klamstva, ale je to kvôli Zaremu. Už teraz sa na mňa dosť hnevá. Aj keď niekedy sa to pokúša zakryť, aby sme mohli byť spolu bez tej zlej atmosféry.
"Dobre, ale zajtra budeš večerať s nami." Povie s rukami vbok.
"Jasné." Usmejem sa a dám jej ešte jednu pusu. Zoberiem tanier do ruky a vytratím sa do svojej izby. Jedlo položím na stôl a obzriem sa okolo seba, aby som našiel tú malú potvorku. "No tak, Zare... Netrucuj. Dnes som si na teba vyhradil čas. Iba na teba. Tak vylez. Inak budem smutný. Veľmi." Čakám pár sekúnd v úplnej tichosti, keď sa ozve tichulinký šuchot.
"Jedným večerom to nenapravíš." Zahundre tenký hlások.
"Ja viem. Ale snažím sa. Mám teraz viac práce, no je to začiatok. Všetko sa učím, všetko mi kvôli tomu trvá dvakrát tak dlho. Uvidíš, že sa to zlepší. Sľubujem ti, že to zmení." Záleží mi na ňom. Nie som rád, keď je takýto. Je sklamaný, nahnevaný, smutný, protivný, túžiaci po našich spoločných chvíľach... Jednoducho mix všelijakých možných nálad.
"Aj predtým si mi sľuboval, že budeš mať na mňa stále čas a nedodržuješ to." Zamumle.
"Ja to všetko viem, Zare. Viem to. A mrzí ma to. Ale je to moja práca. Potrebujem ju. A ty si si toho vedomý. Tak to vydrž. Už len pár dní a ja sa do toho dostanem. Budem makať rýchlejšie a budem viac s tebou. Len buď trpezlivý." Nemám rád, keď je ako malé trucovité dieťa. Ja som s ním predsa tiež rád, ale on sa tvári, ako keby som s ním byť nechcel. Ako keby som sa mu naschvál vyhýbal. Pritom to vôbec nie je pravda. Odchádzam ako prvý z nováčikov. Len preto, aby som s ním mohol tráviť dennodenne aspoň trocha času.
"Len mi chýbaš." Prizná sa s povzdychom a vykukne. Docupitá k mojej ruke, ktorú mám položenú na stole, a stúli sa na nej. Zodvihnem ho, jemne pohladím bruškom prsta a pritisnem na hruď.
"Si moje trdielko." Zaklipká očami a nahodí úsmev, ktorý má v seba toľko priateľstva, až sa začínam cítiť previnilo, že som ho zanedbával, aj keď je to neúmyselné a nutné.
"Mal by si sa rýchlo najesť a potom už budeš mať čas iba na mňa." Zazubí sa vytešene. Opatrne ho položím na rovné nohy.
"Máš pravdu. A dnes zostanem hore troška dlhšie. Budem ti čítať." Žmurknem na neho. Možno to takto napravím. Aj keď určite nie úplne. To musím vynaložiť viac síl.
"A čo mi budeš čítať?" Jeho veľké oči na mňa spýtavo hľadia.
"Prekvapenie." Usmejem sa a naložím si do úst poriadne sústo.
"Tak čo mi budeš čítať?" Opýta sa so zamrčaním. Ja len ukážem na plné ústa. Nemôžem s nimi predsa hovoriť. A to si uvedomí aj Zare. Sadne si do tureckého sedu a prekríži ruky na hrudi. Nedočkavo pokyvkáva pravou nohou. Presnejšie kmitá kolenom hore a dole. Ale mlčí a čaká. Podľa toho viem, že mu veľmi záleží na tom, aby som mu čítal. Aby som bol s ním. Drží sa. Inak by už džavotal a dobiedzal. No tam je malé riziko, že by ma nahneval on. No nerobí to. Musí naozaj veľmi chcieť, aby sme mali tento večer pekný. To uvedomenie ma tak zvláštne poteší i zarmúti.
Jesť sa má pomaly. No dnes to nemôžem dodržať. Hádžem ho do seba ako do bezodnej studne. Doslova to vo mne mizne ako v čiernej diere.
"Hotovo." Vydýchnem. Vyzerám vyčerpanejšie, ako keby som podal nejaký vrcholový športový výkon. Aj keď to možno určitý druh takého niečoho bol. Ešte sa napijem a odgrnem si.
"Pardon." Usmejem sa na Zareho, ktorého to vždy záhadným spôsobom rozchichoce. Keď si dobre spomínam, jeho som nepočul nikdy vydať grgnutie. Ako mi to napadne, tak na to aj zabudnem. Dôjdem k polici s knihami a vytiahnem balady od Goetheho.
Kým sa dostanem do postele, Zare tam už na mňa čaká. Potom si na mňa vylezie a my zaujmeme našu zvyčajnú polohu. Básne mu nečítam príliš často, ale má ich rád. Len pri balade Kráľ tmy si zakrýva uši. Nechce ju počuť. A aj keď ju nevníma sluchom, vníma jej obsah srdcom. Už som sa ju pokúšal párkrát preskočiť, ale vždy si to všimol. Niekedy ju pretrpí, inokedy ma zastaví.
"Dosť." Zaprosí a ja zaklapnem knihu. "Na dnes stačí." Oznámi mi a zostane na mne ležať. Opatrne ho hladím prstom a on zaspáva. Kniha skončí na zemi a my dvaja v snoch.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama