Slnko môže na teba svietiť
a dúhové bubliny lietať okolo tvojej hlavy,
aj keď prší.

Podobnosť - 8. časť

19. října 2013 v 0:05 | Etell Lilium |  Podobnosť
Tak uvažujem, že názov by mal byť asi výstižnejší, ale meniť sa mi ho zatiaľ nechce. Možno neskôr a možno nikdy. :) Takže ďalšia časť. A ani som to nekontrolovala, čiže je dosť možné, že tam budú chyby.



Do kelu, do kelu, do kelu. Bežím búrkou domov. A meškám. Hrozne meškám. Zare... Dofrasa. Je sám, určite vystrašený. Sľúbim som mu, že budem pri ňom. Sklamal som. Znova. Zahrmí tak, až nadskočím. A to nemám strach z búrok ako Zare. Som pako. Topánky aj nohavice mám už celé premočené. Utekám nehľadiac na mláky. Musím byť doma čo najskôr. Prebehnem cez poslednú cestu, ktorá mi stojí v ceste, na červenú. Zvyčajne to nerobím, ale teraz je to iné. Nesmiem stratiť už ani sekundu. Robím dlhé kroky. Ten posledný je skôr skokom ku dverám, ktoré sa zatvárajú. Strčím tam ruku a zadržím ich. Prešmyknem sa nimi a beriem schody po dvoch. Kľúče, ktoré vytiahnem z vrecka, mi vypadnú zo skrehnutých prstov. Ohlušia tichú, prázdnu izbu ako hrom ulicu, ktorý nasleduje hneď po tom ostrom zvuku.
"Do p..." Zahryznem si do jazyka a zodvihnem kľúče. Tento krát ich uchopím pevne a podarí sa mi aj otvoriť dvere. Konečne. Skopnem topánky z nôh, no i tak zanechávam mokré stopy od vlhkých ponožiek.
"Teraz nie, mami." Zakričím, keď vyjde z obývačky, aby ma privítala. Ja nezastavujem. Musím do izby.
"Zare!" Zvolám so zabuchnutím dverí. Nič. Ticho. "Zare!" Skúsim to znova, no prehluší ma hrom. A o chvíľu ďalší. "Za..." Chcem znova zakričať jeho meno, keď sa ozve zakvílenie. Stíchnem a načúvam. Hrom a zakvílenie, idúce z... Z mojej postele. "O, Bože, Zare..." Odkryjem chvejúci sa roh periny a pod ním... "Zare." Šepnem a vina ma chytí do svojich okov. Ten pohľad na to drobné trasúce sa telo... Schúlené do klbka a so zatvorenými očami. Pästičky pevne zovreté a pery tisnúce sa do úzkej čiary. Opatrne pohladím po ramene drobnú postavu.
"Nie!" Vystraší ma nečakaný výkrik. "Nechaj ma, nechaj. Nič od tebe nechcem. Choď preč. Zvládnem to sám. Zvládnem to." Posunie sa preč odo mňa, hlbšie pod perinu, ktorá sa znova rozochveje. Hlasný hrom udrie a Zare vypískne. Nedovolím mu takto trápiť sa. Aj keď za to môžem ja. Odkryjem ho, zoberiem do ruky a priviniem k sebe. To, že mám na sebe mokré veci, mi ani nenapadne. Skrývam Zareho pred búrkou. Jeho telo sa postupne uvoľní. Kvílenie prestane. Držím ho, sediac na zemi. Do tela sa mi prediera chlad z mokrého oblečenia. No nemám odvahu sa ani pohnúť, aby som ten krehký pokoj, ktorý nastal, nenarušil.
"Chcem do postele." Zaševelí hlások. Čakám hrom, ktorý pohltí tie slová, ale nič neprichádza. Počuť iba dopadať dážď na okná.
"Dobre." S veľkou starostlivosťou ho uložím na vankúš a prikryjem kúskom periny. Ak by som si nedal pozor, mohla by ho privaliť. Otočí sa na bok, mne chrbtom. Postavím sa. Jednu nohu mám stŕpnutú, takže smiešne krívam, kým ju nerozhýbem a nedostanem do nej cit. Potichu sa vytratím s vecami na prezlečenie do sprchy. Dnes si ju ani nedám, len si prehodím mokré veci za suché. V domácom vojdem do kuchyne a odkryjem pripravený tanier s jedlom. Len ho dať do mikrovlnky ohriať. Po cinknutí ho vytiahnem. Sadnem si za stôl a mechanicky ho do seba hádžem. Sústo za sústom. Až kým všetko jedlo nezmizne a neobjaví sa prázdny tanier. Odložím ho do umývadla bez umytia. Je to zvláštne, ale mám obavy vojsť do svojej vlastnej izby. Čo ak som ho sklamal tak, že už to nebude možné len tak napraviť? Mysliac na tieto pochmúrne vyhliadky, predsa len prekročím prah miestnosti. Idem k posteli. Viditeľne rozoznávam miesto, kde je Zare. Nielen podľa toho hrboľu, ale aj vyčnievajúcich, neposlušných vlasov. Posadím sa na posteľ. Matrac sa prehne pod mojou váhou. Nadvihnem prikrývku a ľahnem si pod ňu. Rukou podoberiem Zareho a pritisnem si ho k sebe.
"Mrzí ma to." Šepnem slová, ktoré vyznievajú tak prázdno. Nebol som tu, keď ma potreboval.
"Hmmm." Je jeho jediná reakcia.
"Mal som tu byť. Nebol som. Kvôli mne si sa musel báť. Naozaj mi je to ľúto. Veľmi. Prosím, nehnevaj sa." Čo mu mám ešte povedať? Čo? Slová aj tak nič nenapravia.
"Mohol by som sa hnevať, ale to je málo." Zamumle a ja viem, že je zle. Horšie ako zle.
"Už som sa ospravedlnil. Priznal svoju chybu. Každý ich predsa robí. Prosím ťa, veľmi prosím, pochop to." Zniem zúfalo.
"Nejde o to, že si ma tu nechal samého, keď si mi sľúbil, že tu budeš, ak začne búrka. Ale o dôvod, prečo si tu nebol. Viem, čo si urobil." Po týchto slovách vo mne zatrnie. On to... Ako? Veď... Čo to má znamenať? "Meníš sa, Matúš." Povie sklamane.
"To nie je..." Chcem namietnuť, no nejde to. Jeho slová... Možno, možno má pravdu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama