Slnko môže na teba svietiť
a dúhové bubliny lietať okolo tvojej hlavy,
aj keď prší.

Podobnosť - 9. časť

29. října 2013 v 19:28 | Etell Lilium |  Podobnosť
Konečne som napísala ďalšiu časť. :) Ale že mi to trvalo. Už to nebude dlho trvať a bude koniec. Tak si to užite. A nekontrolovala som to, takže je dosť možné, že tam budú chyby či preklepy.



Zare nič nevie. Ako mi môže všetko tak vyčítať? Teda on to nevysloví, ale ten jeho pohľad... Jednoznačne mi ním hovorí, že konám nesprávne. No tak to celkom nie je. Dnešná doba je ťažká, tak si ju uľahčujem. To je toho. On si žije bezstarostne vo svojej rozprávke. Ja nie. Nemá právo mi hocičo povedať. On nemá potuchy, aké to je. On... Zavrtím hlavou, aby som na neho už nemyslel. Som v práci, musím sa jej venovať. No vydrží mi to maximálne pár minút, lebo práve s mojou robotou súvisia jeho výčitky. Tak si trocha prilepšujem. To predsa robia aj ostatní. Prečo som iba ja ten zlý? Odhodím pero, ktoré sa kotúľa ku kraju stola a tam sa zastaví. Jeho vrchná polovica sa nakláňa nad okraj, ako keby váhalo či má skočiť alebo nie. Prudko sa po ňom natiahnem a schytím pevne do ruky.
Povzdychnem si a znova začnem vyplňovať papiere. Už to trvá pár týždňov, čo sa so mnou skoro nerozpráva. Dokonca spí na mojej ruke iba vtedy, ak je vonku hrozná búrka. Zvyšné noci trávi na mojom vankúši, otočený chrbtom ku mne. A to chcel dokonca spávať úplne na inom mieste, ale nedovolil som mu to. On je predsa môj Zare, môj šibal.
Zodvihnem pohľad, ktorý namierim na hodiny. Ešte pár minút. Mal som ísť znova s kolegami niekam von, ale nepôjdem. Dnes nie. Už toľkokrát som si vybral radšej zábavu s nimi, len aby som nemusel čeliť Zaremu. Aj tak ma prepálil ten jeho vyčítavý pohľad. Ale dnešok je iný. Dnes sa mu postavím, lebo dnes... Dnes som prekročil ďalšiu hranicu a chcem mať za sebou ten jeho výstup, keď mu to poviem.
Koniec mojej pracovnej doby. Odloženie všetkých papierov, upratanie stola a môj odchod domov. Pomalé kroky, lebo začínam váhať. Vždy som chcel, aby sa Zare na mňa usmieval. Aby mi povedal, že je hrdý na to, čo robím. Aby sa so mnou tešiel. A teraz? Zdráham sa ísť za ním. Za bytosťou, ktorá jediná mi je taká blízka.
Nakoniec predsa len dôjdem domov. A to som išiel poriadnou okľukou. Pozdravím mamu a vojdem do izby.
"Som doma." Oznámim sucho a čakám na nahnevaný, sklamaný a obviňujúci pohľad. "Fajn, ak sa mi nechceš ukázať, tak si zostaň schovaný. Už sa ti prosiť nebudem." Poviem nasrdene, keď nevyjde. Ako keby len on mal patent na trucovanie. Hodím na zem svoje veci a oblečiem si domáce. "Stále nechceš vyjsť? Tak si tam zostaň naveky." Vyprsknem a odpochodujem do kuchyne. S rodičmi strávim celý večer, ale postupne vo mne hlodajú pochybnosti, či som to neprehnal. Až nakoniec myslím znova iba na Zareho a čakám na koniec filmu, aby som sa mu mohol ísť ospravedlniť.
"Uličník, kde si?" Opýtam sa pokorne. "Prepáč mi, prehnal som to. Nemal som. Ja viem." Povzdychnem si a v tichosti čakám. Naťahujem uši, aby som začul ten tichý cupot, ten zvonivý hlások. "No tak... Nenechaj sa prosiť." Povzdychnem si, keď to neúčinkuje. "Tak dobre. Prosím, prosím, vyjdi už." Žiadam ho úprimne a vyzerám či predsa len nevyjde.
"Ale ja som tu." Zaznie smutný hlások.
"Zare, nerob si zo mňa srandu, ja ťa nikde nevidím." Zaostrím ešte viac zrak.
"Pri nádobe, kde máš nymfaeu." Vzlykne a ja sa tam pozriem.
"Ja ťa..." Zhíknem. "Zare, si... Si priesvitný." Šepnem šokovane. Pomaly k nemu kráčam a veľmi opatrne ho pohladím. "Potvorka, čo sa ti to stalo?"
"M-miznem." Zafňuká.
"Ale ako? Prečo? To nie, Zare, to nesmieš." Začnem krútiť hlavou a priviniem si ho k sebe po dlhej dobe.
"To ja nemôžem zmeniť. Nedokážem to." Cítim jeho drobučké slzy na svojej pokožke.
"Nepustím ťa, niečo vymyslím, len vydrž." Nemôžem o neho prísť. Je to môj najlepší priateľ. Viac ako to.
"Ani ty nič nezmôžeš. Nejde to."
"Nie." Odmietnem to rázne. "Len sa nesmieme poddať. Niečo sa určite dá urobiť. Niečo vymyslím. Musím. Ja si ťa nedám." Opatrne ho k sebe tisnem.
"Zmenil si sa." Povie smutne Zare.
"Ja viem, potvorka, ale..."
"Nie, nič nehovor. Teraz ti musím povedať niečo ja." Zhlboka sa nadýchne. "Miznem práve preto, lebo si sa zmenil. Prosil som ťa, aby si si zachoval svoje ľaliovo čisté vnútro. Veril som, že to dokážeš, lebo si výnimočný." Jemne sa usmeje, ale je to smutné zvlnenie pier. "Môžem byť iba pri niekom, kto má nepoškvrnené srdce. Ty si ho začiernil, a preto musím ísť."
"Nerozumiem..." Dostanem zo seba ťažko. Slová sa mi zatiaľ dostávajú do mozgy a tam dostávajú význam, ktorý ma ničí.
"Mám ťa rád, Matúš. Nikdy na teba nezabudnem." Povie a posledné, čo počujem, je jeho vzlyk.
"Nie... Nie... Nie!" Vykríknem a hmatám okolo seba a po sebe, no nie tu. Nie je. Zare... Zmizol.
"Zare..." Zúfalo zachrapčím a oči sa mi zaslzia.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Dämonia Emelly Dämonia Emelly | 30. října 2013 v 21:33 | Reagovat

Nieee, joj ten Matúš je hlupák, malo mu to dôjsť jooj on nesmie zmyznúť. Nech sa vráti, veď ani čisté vnútro sa nedá získať zasa :/ to sa neda to je ako znak...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama