Slnko môže na teba svietiť
a dúhové bubliny lietať okolo tvojej hlavy,
aj keď prší.

Podobnosť - 10. časť

2. listopadu 2013 v 2:12 | Etell Lilium |  Podobnosť
Čaká vás depresívna časť. Zare zmizol, nič iné ani nemôže nasledovať. Sama som mala zlý deň a snažila som sa niečo z toho dať do tých slov. Neviem, či sa to podarilo. Ale mne to pomohlo. A pomohol mi ešte jeden človek. Ani o tom nevie. A potom ma ďalšia osoba dala dole. Tak som plakala a písala a potom plač zmizol. Ospravedlňte chyby. Nemám vôbec chuť to kontrolovať. Idem zmiznút pod perinu a tváriť sa, že nie som.


Sedím na posteli a pozerám do tmy. Z očí mi prestali tiecť slzy. Cítim, že mi zaschli na lícach. Ale tento stav trvá iba pár sekúnd, lebo sa znova spustia. Oči ma už bolia, šúcham si ich, aby prestali vyplavovať moje trápenie. Začala ma z toho všetkého bolieť hlava. Vnímam silný tlak na čele. Bolí ma aj miesto nad nosom a medzi očami, ktoré si pretriem dvoma prstami ľavej ruky a pokračujem cez celé čelo. Ako keby som dúfal, že tú bolesť zázračne odoženú. Chcem spať, čo nemôžem, lebo mám hlavu plnú myšlienok na Zareho. Na moje chyby, na moju vinu. No nakoniec aj tak iba sedím, plačem a pozerám do tmy. Na nič viac sa nezmôžem.
Sú chvíle, keď sa mi podarí ten rev zastaviť. Predchádza tomu nádych, ktorý rozkmitá moju sánku. Ďalší nádych a za ním výdych. Už pokojnejšie. Na stotinu sekundy uverím, že teraz to zastavím. Na nezachytiteľne krátku chvíľu som si istý, že som vyhral nad slzami, ale mýlim sa. Zas a znova.
Bola noc, je ráno. Nič sa nezmenilo. Okolo očí mám červené fľaky od častého šúchania. V nich sa objavili červené žilky, ktoré sa rozvetvujú a takmer celkom zakrývajú bielu časť. Som unavený. Tak veľmi si chcem ľahnúť a spať. Skúsim to. Uložím svoje telo zúbožené smútkom do perín, no moja ruka vystrelí do zvyčajnej polohy, aby prichýlila Zareho. Ostro mnou prejde vedomie, že to sa už nikdy nestane. Ramená sa mi začnú otriasať hlbokým plačom. Slanými kvapkami trpkosti môjho vnútra zmáčam vankúš. Tak hrozne to bolí. To vedomie, že tu nie je. Že ho nikdy viac neuvidím. Že som zostal úplne sám.
Zúfalo pritisnem nos k vankúšu a chcem ho zachytiť. Zacítiť útržky jeho vône. Ale moje slzy všetko prekryli. Nezostalo tu po ňom nič. Iba hlúpa kvetina, ktorá nefunguje. Nemám nádej. Toto vo mne vyvolá posledný nekontrolovateľný plač.
Netuším, ako dlho to trvá. No moje telo to v jednej chvíli vzdá. Oči sa mi zatvoria a ja zničený smútkom zaspím. Na sekundy, minúty či dokonca hodiny. Neviem. Ale keď sa zobudím, je šero. Nechce sa mi ani pohnúť. Zostanem v tej istej polohe, hoci mi tŕpne ruka, ktorá čaká na Zareho, aj keď viem, že sa neobjaví. Sledujem ju. Jej zakrivenie kopírujúce maličké, neviditeľné telo. Telo, ktoré nie je. Mal by som odvrátiť zrak, netrápiť sám seba ešte viac. Nejde to. Musím si pretrpieť svoju vinu. Ja som to spôsobil.
Opantá ma ťažoba poznania, že je to mnou. Mojimi hlúpymi chybami. Smútok sa spojí s hnevom. Nadávam si. Som ten najväčší hlupák, sviniar, klamár, podvodník... Posadím sa a poriadne sa udriem. Päsťou do tváre. Neuľaví sa mi. Len si privodím fyzickú bolesť. Avšak tá nemá vplyv na tú psychickú, ktorá získava na sile. Z očí sa mi ukradomky vyleje pár sĺz. Prídu nenápadne. Najprv jedna malá. Steká mi cez celé líce. Obtrie sa o kútik pery a mieri k sánke. Na konci tváre visí a potom padne. Zmočí moje tričko. Za ňou sa rozlejú ďalšie. Prudko padnem do perín a hlavu zaryjem do vankúša. Tlmím svoje vzlyky a výkriky. Volám jeho. "Zare." Jeho meno prekryje rev plný zúfalstva. Tresnem päsťou do vankúša. A zasa. Udieram a udieram. Vybíjam si svoj hnev. No smútok... Ten stále zostáva.
Moje trápenie sa preruší mamin hlas s klopaním na dvere. Zozbieram všetky svoje sily, aby som na pár sekúnd ovládol vzlykajúci hlas. "Nie, mama, nebudem jesť. Chcem byť sám." Namietne. Je to predsa mama. "Nie." Zopakujem rázne. "Potrebujem pokoj. Nerozumieš?" Poviem o niečo protivnejšie, ako som pôvodne chcel, ale zaberie to. Teraz mi je jedno, čo to urobí s mamou. Ja som prišiel o Zareho.
Schúlim sa v posteli, ako keby som bol malé dieťa. Prehodím cez seba perinu a skryjem sa pred svetom. Ťažšie sa mi dýcha, tak nadvihnem jej okraj a vsajem do pľúc vzduch. Zdá sa mi čerstvý. Je to klam. Ako aj chvíľkový pokoj. Tupé pozeranie do ničoty. Absolútna apatia. Moje nevládne telo a pomalý dych. Nehýbem sa. Iba som.
Slzy. Spoločníčky, ktoré ma nechcú opustiť. Nemo stekajú mojou pokožkou tváre. Dopadajú na látku, ktorá ich pohltí. Strácajú sa v nej. Zavriem oči. Bolesť hlavy je späť. Únava tiež. Spánok si ma zoberie a na chvíľu oslobodí od reality. Od sveta, kde nie je Zare.
Prudko otvorím oči. Pohltí ma tma. Je noc. Zare je preč. Nevráti sa. Viem to, uvedomujem si to, bolí ma to, neplačem.
Pohnem svojimi stuhnutými končatinami. Vyleziem z postele. Tmou kráčam do kúpeľne. Pustím vodu, ktorá prudko dopadá na povrch vane. Parí sa z nej, až zahmlí zrkadlo. Aspoň sa nemusím sám sebe pozrieť do očí. Veci padnú na zem. Telo mám nahé. Zodvihnem ľavú nohu a vkročím do vane plnej vody, ktorej príval zastavím stočením kohútika. Pritiahnem pravú nohu. Opatrne sa posadím. Voda mi siaha až k hrudi. Chrbát mi kĺže a ja sa pomaly ponáram. Telo mi mizne. Viditeľné zostávajú iba krátke končeky vlasov. Desať sekúnd, dvadsať... Čas plynie ďalej. Minúta a bubliny vo vode. Oxid uhličitý unikajúci z môjho tela. Žiaden ďalší kyslík. Vynorenie a hlboký nádych.
Opriem sa, zavriem oči a dýcham. Nezradím ho. Nikdy viac. Budem znova Matúš s čistým srdcom.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama