Slnko môže na teba svietiť
a dúhové bubliny lietať okolo tvojej hlavy,
aj keď prší.

Podobnosť - 11. časť

6. listopadu 2013 v 14:54 | Etell Lilium |  Podobnosť
Chcela som tu hodiť ďalšiu časť, čo aj urobím, ale potom ma jedno nemenované trdlo dojalo. Deň sa mi rozžiaril asi tak, ako keby som stála vedľa slnka. Ďakujem. :*



Chodím do práce, ako keby sa nič nestalo. Avšak už nerobím to, čo ostatní. Nielen kvôli Zaremu, aj keď on je ten hlavný dôvod, ale aj kvôli sebe. Chcem byť znova takým, akým som bol. Cítil som tú zmenu, ale ignoroval som ju. Predsa len je dnešný svet naklonený skôr tým nekalo zmýšľajúcim. Ja som tiež túžil ukradnúť si kúsok šťastia, aj keď to znamenalo, že si k tomu dopomôžem nevhodnými spôsobmi. Teraz je to preč. A vďaka mojej hlúposti som prišiel o niečo oveľa cennejšie. Pár nesprávnych činov zničilo tak veľa.
Na môjho maličkého myslím často. Takmer neprestajne. Mohol sa vytratiť z tohto sveta, ale nie z môjho srdca a mysle. Stále počujem jeho hlások, ako ma karhá. Jeho smiech, ktorý znel ako tie najveselšie zvončeky. A neposlušné strapaté vlasy. Ako po mohutnom výbuchu. Pozriem na svoju ruku, v ktorej zvykol spávať. Už niekoľko nocí si do nej kladiem rôzne predmety, aby som nahradil tú prázdnotu. Nikdy to nezaberie a ja to odhodím preč, lebo mi to len viac pripomenie moju stratu. No opakujem to večer čo večer, lebo dúfam, že tento krát to zaberie a stane sa malý zázrak a ja budem mať pocit, že sa vrátil. Že je tam, kde patrí. Pri mne.
Uložím papiere na seba a vložím do pripraveného fasciklu, kde ich založím. Postavím sa a celú tú zložku odložím na miesto. Zoberiem ďalšiu a posadím sa s ňou. Pohľad mi zablúdi k hodinám. Už len pol hodina a môžem odísť.
Odkedy sa Zare rozplynul, v práci sa necítim vôbec dobre. Čakám na poslednú minútu, aby som si zbalil veci a odišiel domov. Možno je to tým, že všetko tu mi pripomína moju vinu. Je to iba mnou, že sa to stalo. Ja to viem, ale vnímať to stále je nad moje sily. Hľadám si novú prácu, ale nejde to vôbec ľahko. Veď aj kým som našiel túto, trvalo to večnosť.
"Matúš, zasa pracuješ ako drak." Usmeje sa na mňa kolegyňa.
"Je to predsa moja práca." Skonštatujem s pohľadom stále v papieroch.
"To áno, ale neznamená to, že sa musíš pretrhnúť. Každý si sem tam urobí menšiu nedovolenú pauzu." A dosť.
"Tak menšiu pauzu." Vyprsknem. "To je ten najmenší priestupok, čo tu robí väčšina. A keď to robia všetci, neznamená to, že to budem robiť aj ja. Tak ma nechaj a staraj sa o seba." Už mám jej rečí po krk. Predtým som urobil tú chybu, že som činil presne ako oni, ale nie viac. Taký omyl nezopakujem.
"Ok, nemusíš hneď vyvádzať." Jej pohľad je veľavravný. Považuje ma za riadneho krétena. Je mi to jedno. Sklopím svoj zrak k papierom a pracujem, kým nie je čas odísť.
Domov idem zvyčajnou cestou. Je celkom pekne, aj keď chladnejšie. Odkedy je Zare preč, je všetko smutnejšie, bledšie, bez farieb, bez radosti a bez tepla. Je to vo mne, lebo ostatní to tak nevnímajú. Dokonca sa mi zdá, že všetci sú šťastnejší. Odvšadiaľ sa ozýva natešený chichot. Trhá mi to uši. Nie že by som im to neprial... Kým však oni sršia radosťou, ja si intenzívnejšie uvedomujem svoju samotu a smútok. Vyskúšal som nahradenie Zareho kolegami. Chodil som s nimi von. Nepomohlo to. Len som sa im viac odcudzil, lebo som nebol schopný zabávať sa ako oni a veselo sa smiať. Začal som pre nich byť čudný.
"Ahoj, mami." Pozdravím ju s bozkom na líci. "Iba sa prezlečiem a som hneď pri tebe." Vzdialim sa od nej a vkročím do svojej izby. Je tu bez neho tak prázdno. Preto si rýchlo prehodím oblečenie a idem k stolu, kde ma už čaká plný tanier. "To krásne vonia." Pochválim mamu s úsmevom.
"Ale ty..." Capne ma utierkou po ramene.
"Čo ja?" Žmurknem na ňu a pustím sa do jedla, kým ona sa smeje. Pri nej dokážem na chvíľu zabudnúť na smútok. Ale je to nepatrná chvíľka z celého dňa. Miniatúrna úľava.
"Ako bola v práci?" Opýta sa dennodenne opakujúcu sa otázku.
"Dobre, mami a stále rovnako." Dodám to, čo každý deň. Aj napriek tomu sa to vždy opýta.
Ticho, ktoré zavládne v miestnosti, pretne hlasný hrom. Búrka. Rýchlo do seba nahádžem zvyšok jedla. "Mama, dnes budem vo svojej izbe." Oznámim. Bude to po niekoľkých dňoch prvýkrát, čo nebudem s rodičmi pozerať telku.
"Jasné, synak, len si oddýchni." Potľapká ma po ramene a ja sa vytratím do svojej izby. Zare tu síce nie je, ale pokračujem v našej tradícii. Zoberiem knihu povestí, hodím sa s ňou na posteľ a čítam ďalej. Samozrejme nahlas. Možno to počuje.
Prečítam dve povesti. Potom knihu odložím na miesto. Sú v nej odteraz dve záložky. Jedna je medzi stránkami, kde som prestal čítať, keď tu bol Zare. Tá druhá je na mieste, kde skončila povesť, ktorú som dnes celú vyrozprával nahlas. Ak sa Zare raz vráti, sám mi povie, či ma počul alebo nie. A podľa toho budeme pokračovať.
Čaká ma večerná hygiena a potom zaleziem do postele. "Dobrú noc, Zare." Dám ruku tak, ako keby tam bol a zaplním ju malou bábikou. Už o pár sekúnd letí preč, lebo pocit prázdnoty s ňou je ešte väčší ako bez nej.
"Ach, Zare..." Povzdychnem si a zavriem oči, aby ma obklopil spánok.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama