Slnko môže na teba svietiť
a dúhové bubliny lietať okolo tvojej hlavy,
aj keď prší.

Podobnosť - 12. časť

17. listopadu 2013 v 2:13 | Etell Lilium |  Podobnosť
Plánovala som už napísať ďalšiu časť, ale nie dnes. Pôvodne som nemala v úmysle s tým začínať, ale otvorila som súbor a už to nejako tak išlo. Nemám pocit, že by sa mi táto časť vydarila, ale nie vždy sme najlepší sudcovia samých seba. Tak to posúďte vy.



Cítim sa ako uväznený vo svojom živote. Nenávidená práca, ktorú pretrpím len vďaka myšlienke, že to nemôžem vzdať. Musím robiť aspoň niečo a hoci každý deň čelím pokušeniu, ktoré mi zobralo Zareho, nepodlieham mu a pri každom odmietnutí sa cítim silnejší. Okrem toho nesmiem zostať doma, lebo teraz by som sa vo vlastnej izbe zbláznil. Nie je tam on a všetko okolo by na mňa počas celého dňa padalo a pripomínalo moju samotu s trpkou vinou. Stačí, že tomu čelím večer čo večer, noc čo noc.
Trvá to už niekoľko mesiacov a ja som dúfal, že smútok za ním sa zmenší, ustúpi do úzadia. Predsa čas má všetko vyriešiť. Má otupiť city a bolesť. Ale u mňa... Nefunguje to. Mám pocit, ako keby sa to stalo včera a bolo také čerstvé, ako keď sa porežem veľmi ostrým nožom hlboko do prsta a krv tečie a tečie. Ako keby sa tá rana nikdy nemala zaceliť.
Len čo prídem do izby po skončení úmorného dňa v zamestnaní, zapnem notebook a prebehnem ponuky práce. Zasa. Neustále hľadám nové miesto, ale výsledkom je vyprahnutá pustatina. Ide mi to ešte horšie, ako keď som po práci pátral prvýkrát. Ako keby všetky dobré ponuky záhadne niekto odčaroval. Radšej tú prekliatu vec zaklapnem.
Zoberiem si veci, ktoré nosím doma, a idem do kúpeľne. Do koša na bielizeň hodím to, čo som mal dnes na sebe. Bosé nohy mi oziaba chlad. Kachličky sú studené a ja rýchlo púšťam vodu do vane. Ešte jej tam je len kúsok a už vkročím. No koža na chodidlách ma začne páliť. Ľadové narazilo na horúce. Začnem nemotorne dvíhať nohy. Raz jednu, raz druhú, ale vždy je jedna obklopená nepríjemnou horúčavou.
Zrkadlo pomaly zahaľuje para a ja si zvykám na to prílišné teplo. Čím viac tela pohltí voda, tým je to pre mňa lahodnejšie, až sa tomu nakoniec úplne oddám. Uvoľním sa. Napnuté svaly si doprajú nevyhnutný odpočinok a úľavu.
Umývanie nie je v tejto chvíli podstatné. Mám rád kúpeľ z úplne iných dôvodov. Pokrčím nohy v kolenách a hlava mi skĺzne aj s vrchnou polovicou tela. Tvár vytŕča na hladinou. Oči mám zatvorené a moje uši zaznamenávajú zvuk prostredníctvom vody. Cítim sa byť mimo realitu. V inom myšlienkovom svete.
Z vodovodného kohútika spadne malá kvapka. Vnímam ju. Moje zmysly ju zachytávajú. Je ako mohutná príčina, ktorá rozvírila pokojný povrch vody a rozochvela moje telo.
Môj dych je pomalý a pokojný. Toto je jediná chvíľa, keď môžem zachytiť život. Hmatateľne cítiť vnikanie kyslíka do môjho tela a unikanie oxidu uhličitého. Jemne sa pousmejem. Sloboda. To je presne to slovo, čo tu cítim. To, čo preniká celým mojím uvoľneným telom. Žiaden ostnatý drôt uväzňujúcej skutočnosti.
Je to ako let, ktorý má svoje drsné pristátie. Chlad vody roztrasie moje telo a ja som nútený vynoriť sa. Nútený zosadnúť so svojím lietadlom.

Už oblečený do svojich pohodlných vecí sa izbe vyhnem oblúkom a idem do kuchyne urobiť si horúci ovocný čaj. S ním sa posadím za stôl. Miešam ho mechanicky lyžičkou a sem tam na neho fúknem. Keď si už som istý, že je iba teplý, nie horúci, vypijem ho na niekoľko dúškov. Pohár skončí v umývadle a ja bezradne uvažujúc, čo so zvyškom dňa.
Mama sleduje nejaký svoj seriál a oco sa zasa pustil do stavania modelu lietadielka. Netuším, čo na tom vidí. A dobre viem, že byť s nimi mi nepomôže od myšlienok na Zareho, ktoré sa na mňa vrhli hneď po vynorení z vody.
Vzdám to. Prestanem bojovať so snahou vyhnúť sa mojej izbe. Aj tak nikdy nevyhrám a skončím tam každý jeden deň. Musím sa s tým naučiť žiť. Musím konečne pokoriť tú bolesť. To je jediné riešenie.
Odhodlaný vstúpim dnu. Zoberiem si knihu a ľahnem na posteľ. Zatiaľ to celkom ide. Povzbudím sám seba. A predsa prvý krok je najťažší, takže to musí byť už len ľahšie a ľahšie. Dúfam.
Podarí sa mi začítať do knihy. Príbeh ma pohltí tak, že počas niekoľkých strán nevnímam nič, iba dianie, čo tam prebieha. Keď už mám stuhnutý krk, privriem oči a zakrútim ním.
"Koľkokrát som ti hovoril, že tak nemáš sedávať?"
Kniha mi šokom vyletí z rúk a pohľadom skúmam každý milimeter izby. "Zare? Si to ty?" Ticho. "Prosím, Zare, nerob mi to." Nehlučné nič. Tak zničujúce. "Zare, prečo? Prečo ma tak trápiš?" Z očí mi vykĺznu slzy. Tak dlho som kvôli nemu neplakal. Zakázal som si to, ale tá nádej, ktorá tu bola a to prudké sklamanie... Nedokážem to. Ničí ma to.
Plačem. Vyplavujem svoju nahromadenú bolesť. Mal som to urobiť skôr. Nedržať to v sebe. Ale chcel som si dokázať, že keď neplačem, tak ma to tak netrápi. Ale bol som hlúpy. Trýznilo ma to ešte viac.

Skončí to. Slzy sa vysušia. Prameň smútku vyprahne. Zmierenie. Uvedomenie si nemennej straty. "Už sa nevrátiš." Zašepkám kruté poznanie.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 M. M. | Web | 17. listopadu 2013 v 9:00 | Reagovat

Buuuu, jezis at se vraatiii!! :'( :-D
Pises cim dal lip,ten popis pocitu ve vane je naprosto super. Uplne jsem dostal chut jit se vykoupat :-D to poslouchani skrz vodu, kapka dopadajici na hladinu, uvolneni a "pristani s letadlem" - vazne bomba :-) Sice je tam jedno "no", ale jen jedno :-D Jen tak dal!
Jo a at se Zare vrati, jo? Dik. Jo a muze se vratit v normalni velikosti a byt na kluky, jo? Dik. :-D

2 barbor barbor | 24. listopadu 2013 v 14:42 | Reagovat

časť želania som splnila a zvyšok ostáva otvorený, takže si pokojne môžeš predstaviť, že sa to udialo, ako si si prial ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama