Slnko môže na teba svietiť
a dúhové bubliny lietať okolo tvojej hlavy,
aj keď prší.

Podobnosť - 13. časť

19. listopadu 2013 v 19:06 | Etell Lilium |  Podobnosť
Je tu ďalšia časť. Sama si nie som istá, že to ide správnym smerom, ale už sa pracuje na pokračovaní. Predpokladám, že to už nebude dlho trvať.



Posledný deň v práci za mnou. Po viac ako roku hľadania som si našiel inú. Horšie platenú, ale pre mňa oveľa vhodnejšiu. Budem robiť pre jednu organizáciu, ktorá pomáha iným. O niečom podobnom som sníval, keď som bol o pár rokov mladší a mal ešte ilúzie o svete. Chcel som vykonať toľko dobrého. Tie veľké plány... Až mi je to na smiech. Bol som naivný. Alebo len neskúsený a s vierou v dobré? Kto vie. Ale niekam sa to stratilo a ja som sa nechal unášať prúdom života, ktorý je normálny a ktorý odo mňa ostatní očakávali. Veď som si musel nájsť prácu, dokonca dobre platenú. K tomu takú, aby som mohol pracovať na kariére. A to radšej nemyslím na to, že v mojom veku už každý čakal, že budem mať ženu a minimálne dve deti.
Teraz mám ale pár dní voľna, kým nastúpim do nového zamestnania. Tak som sa rozhodol ísť na výlet. Niekoľko dní ďaleko od domova. Len ja. Sám. Bez očakávaní a otázok.
Malý zrub v lese. Chlapík, ktorému to tu patrí, ma sem zaviezol aj s vecami na päť dní. Toľko tu plánujem zostať. Mobil nemá signál, takže skutočný pokoj.
Vyjdem po troch drevených schodíkoch na terasu. Ak tak môžem nazvať ten neveľký priestor. Je tu miesto iba na drevenú lavičku so stolíkom. Ale viac nie je treba, lebo keď sa otočím... Ten výhľad. V prvej sekunde mi vyrazí dych. Hory. Nie sú najmohutnejšie. Avšak majú svoje nezameniteľné čaro. Tie ich štíty... Už zasnežené, s varovaním, že zima je na blízku. Ako keby som pozeral na nejaký dokonalo namaľovaný obraz. Vlastne je to skôr súsošie vytvorené prírodou s perfektnými detailmi. Nikto iný by nedokázal tak bezchybne navrhnúť vrchy. Výčnelky sú presne tam, kde byť majú. Údolia medzi nimi dotvárajú jedinečný tvar. Ani ten najlepší sochár by to nevytvaroval lepšie. To sa ani nedá.
S úsmevom vojdem dnu. Ťažkú škatuľu s potravinami zložím na mieste, kde je kuchynka. Všetko naokolo je z dreva, a to upúta moju pozornosť. Je svetlé a krásne vonia. Zavriem oči a zhlboka sa nadýchnem. Ako keby som sa skryl do kmeňu starého stromu pred strašidlom. A svojím spôsobom to tak aj je. Ušiel som pred poslednými kúskami smútku, ktoré zničím v priebehu niekoľkých dňoch po návrate. Sťahujem sa do prenájmu. Zbytočné vyhodené peniaze, ako počúvam od rodičov, ale v mojej izbe je príliš veľa spomienok a ja nie som schopný im vzdorovať. Zoberiem si so sebou iba Zareho obľúbené povesti a nymfaeu, avšak aj tie uložím tak, aby som ich nemal často na očiach.
Ruku pomaly natiahnem k stene a prechádzam ňou po vyčnievajúcich polkruhoch. Sú hladké, až na jedno miesto. Drobná chyba, ktorá sa mi pripomenie vbitím triesky do prsta. Našťastie ju hneď vytiahnem. Nedostala sa úplne pod kožu, no pripravila ma o pár kvapiek krvi.
Rozhodnem sa nateraz skončiť so skúmaním a zameriam sa na moje chvíľkové bydlisko. Jednoducho zariadené. Drevená manželská posteľ s vankúšmi a perinami, ktoré sú ukryté pod farebnou dekou. Stôl s dvoma stoličkami. Kúpeľňa s toaletou. V zrube je dokonca aj elektrina vďaka generátoru, ale slúži iba na svetlo a ohrievanie vody.
A kozub. Vonku sú prichystané polená brezy, aby som si zakúril. To by som mal asi urobiť ako prvé. Inak chlad ešte zosilnie.
Vyzbrojený debničkou vyleziem von. Nakladiem do nej drevo, až vyčnieva. Odhodlaný to zodvihnúť napnem všetky svoje svaly. Je to také ťažké, až si to musím oprieť o seba a zakloniť sa. Najhoršie je vyliezť po tých schodíkoch. Ale nakoniec sa mi podarí úspešne dostať náklad ku krbu. Teraz ten oheň.
Pri krbe sú triesky a papier so zápalkami. Chvalabohu. Keby som mal rúbať, tak si odseknem prsty. Som panelákové dieťa, nie lesné. Aj keď pár liet som strávil pri babke na dedine. Takže... Uložím papier do kozubu. Na neho pár triesok a modlím sa, aby to chytilo, keď to zapálim.
Nechytí. Zostane tam len čierny zhorený papier a obhorené triesky. No super. Skúsim to znova a potom ešte raz. Na piaty krát sa mi to konečne podarí. A aj to sa bojím čo len nadýchnuť, aby to nezhaslo. Vydýchnem si až vtedy, keď horia asi tri polená a oheň je silný. Žiadna hrozba, že zhasne. Len musím dávať pozor. Keby som zabudol podložiť a mal znova zakladať oheň... To radšej nie.
Drevo praská a ja behom chvíľky získam pocit domova. Teplo sa rozlieva po izbe a ja zatiaľ všetko ukladám. Veci dostanú svoje miesto. Potom si urobím čaj do veľkého pohára, zoberiem si deku a idem si sadnúť von na lavičku. Nohy si vyložím na stolík a uvoľním sa. Opieram sa a pozerám do diaľky. Cítim sa ako nejaký milionár z reklamy, ktorý je vo svojej sídle a len on ma taký výhľad.
Povzdychnem si. To, čo chcem, mi nedajú ani všetky peniaze sveta. Trpko sa usmejem. Už dlho som na neho nemyslel. Nie mimo izbu. Tam som mu úplne nedokázal vzdorovať, ale potlačil som ho do tmavého miesto svojej mysle vždy, keď to išlo.
"Zare, prišiel som sa s tebou rozlúčiť." Zašepkám do slabého vánku. "Dať ti naveky zbohom."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama