Slnko môže na teba svietiť
a dúhové bubliny lietať okolo tvojej hlavy,
aj keď prší.

Podobnosť - 14. časť

21. listopadu 2013 v 0:30 | Etell Lilium |  Podobnosť
Je to tu. Koniec. Možno trocha urýchlený, ale pre mňa takto správny. Snáď nebudete sklamaní.



Po návrate domov som sa konečne odpútal od Zareho. To uvedomenie si, že sa nevráti, neznamenalo automaticky aj prijatie toho faktu. Musel som mu dať zbohom. A to som urobil v tom malom zrube. Akceptoval som to. Zavŕšil som svoj smútok.
A teraz... Začínam svoj nový život. V malom príjemnom byte. S novou prácou. Cítim sa ľahší, uvoľnenejší, šťastnejší a pripravený ísť svojou vlastnou cestou. Či sa to niekomu páči alebo nie. Je to predsa môj život a je načase, aby som za neho aj bojoval a nenechal si ho riadiť normálnosťou a očakávaniami iných. Síce mi to dlho trvalo, ale posunul som sa.
Kým som mal Zareho, bol tu niekto, kto mi rozumel, kto ma podpichoval správnym smerom. Bez neho tu zostali moji rodičia, ale ani tí presne nevedia, čo som zač. Mama je tej predstave určite bližšie, lebo podvedome cíti, čo potrebujem. Ale stále je ovplyvnená názormi iných a vidím na nej, že je sklamaná, keď musí hovoriť o mne a o tom, že to nie je tak, ako všetci čakajú.
Malý byt sa behom niekoľkých dní zmení na môj domov. Stačí tam dať pár fotografií a osobných vecí. Prídu na návštevu aj moji rodičia. Síce stále celkom nechápu moje rozhodnutie a také nerozumné míňanie na nájom, ale zmierili sa s tým. Otec je podľa mňa aj rád, len mama... Je to jednoducho mama so svojím starostlivým pohľadom a otázkami, ktoré ma niekedy otravujú.
Poľahky vhupnem do svojho nového života. V práci si zvykám rýchlo. Dokonca sa mi tam páči a zo dňa na deň sa viac usmievam. Stávam sa takým, akým som bol, keď bol pri mne ešte Zare. Naučil som sa žiť bez neho. Musel som to urobiť kvôli sebe. Zhodiť okovy smútku a bolesti. Znova som dovolil mojim krídla narásť a vzlietol som do svojho života.
"Ahoj." Pozdravím sa kolegovi. Je to ten typ, ktorému dobré úmysly vidieť na očiach.
"Zdravím." Usmeje sa. Vlastne som ho inak ako s úsmevom ani nevidel. "Tak ako sa dnes máme?" Spýta sa ma, kým si sadám na svoju stoličku.
"Ako vždy." Pozdvihne obočie. Nemá rád túto odpoveď. "Mám sa fajn. Žiadne problémy, všetko ide, ako má." Nahodím široký úsmev.
"Výborne, to som chcel počuť." Každý deň sa musí uistiť, že sa so mnou a ostatnými nič nedeje. Je to taký náš záchranca v núdzi. Rieši všetky problémy. A najkrajšie na tom je, že to robí iba preto, aby nám pomohol. Nechce si nič dokázať alebo niečo podobné. Je to čistá duša s dobrým srdcom. "Aby som nezabudol..." Ozve sa znova. "V sobotu ideš k nám. Teda manželka ťa pozýva, tak akceptujem jedine tvoje áno. Dám ti presne vedieť čas." Oznámi mi, ako keby sa nechumelilo a ja na neho zostanem pozerať s otvorenými ústami od prekvapenia.
"Počkaj, to ako..." Pokrútim hlavou. Rezignujem, lebo on sa už rozhodol a ja by som nevyhral so svojím nie. "Čo mám doniesť?"
"Čo by si mal nosiť?" Opýta sa nechápavo.
"Ako čo? Niečo. Predsa ste ma pozvali, nemôžem prísť s prázdnymi rukami." Vysvetlím vec, ktorú vie snáď každý. Obočie sa mu zvraští.
"Ako nemôžeš? Pozvali sme ťa a nemusíš nič nosiť." Toto snáď nie je možné.
"Fajn, tak ja niečo vymyslím sám." Ukončím náš rozhovor a pustím sa do práce, aby sa k tej téme nevracal.

Začal sa mi nový život. Vkročili mi do neho priatelia, o ktorých som nikdy nemal prísť. A ja... Cítil som sa byť spokojný. Konečne.
Našiel som svoju správnu cestu. Všetko zrazu dostalo zmysel. Znova som vnímal svoje sny. Plnil som si ich. Pomáhal som. Bol som hrdý na svoju prácu. Na seba. Mohol som si povedať, že žijem podľa svojich vlastných predstáv a už nikomu nedovolím, aby ma od nich odtiahol.
Presne toto je môj život, ktorý nikdy nemal skončiť iba pri tomto. Čakalo ma niečo viac.
Po pár rokoch som pozrel na nymfaeu. Už dlho som ju pozoroval bez bolesti. Ale z nejakého nejasného dôvodu som si spomenul na báseň, čo mi raz hovoril Zare:

"Telo krehké.
Malé rúčky.
Krídla skryté.
Nôžky tiché.

Myseľ bystrá.
Bytosť drobná.
Škriatok, víla,
v prírode je naša sila.

Salamander rád má oheň,
gnóm zase zem, a to či je noc a či deň.
Siréna si vodou pláva.
Nymfa sa o domov stará.

Vo vzduchu sme tiež doma.
Vzduch, zem, oheň, voda.
Ak našu pomoc chceš,
do rúk rastlinu vodnú vezmeš.

Necháš hovoriť srdce,
Lebo to jediné je mocné.
Mysli na bytosť čistú
a tá sa zjaví cez bránu hmlistú."

Šepkal som ju. Slovo za slovom. Neuvažoval som, len som sa nechával viesť neznámou silou.
"No konečne." Zvonivý hlások ozývajúci sa mojou izbou. Blbosť. Toto už je dávno za mnou. "To nemyslíš vážne." Ozve sa ten smiech. Smiech, ktorý som už nikdy nemal počuť. A potom... Uvidím ho. Jeho.
"Zare." Vydýchnem šokovane. "To... Ale... Ako... Ja..." Nie som schopný tomu uveriť. Opatrne do neho pichnem prstom. "Si tu."
"A čo si si myslel? Že som prízrak?" Dá ruky vbok a nahodí veselú grimasu. "Ale že ti to trvalo. Už som prestával veriť, že ťa niekedy uvidím."
"Ty mňa? To ty si zmizol. Ty si sa mal ukázať." Miesto radosti ma pohltí... Ja ani neviem presne čo. Hnev, výčitky?
"Ty si to pokazil." Zašepká a ja dostanem neviditeľnú facku. Má pravdu. Ja som spôsobil jeho zmiznutie. To ja. "Netešíš sa, že ma vidíš?" Opýta sa skormútene a ja by som si najradšej dal skutočnú facku.
"Ach, Zare." Zoberiem si ho na ruku a pritúlim. "Tak si mi chýbal." Ako keby som objímal zázrak. Už sa mi nikdy nemal ukázať. Pre mňa už nebol, lebo bolo ľahšie sa s ním rozlúčiť naveky. Nemyslieť na to, že je niekde bezo mňa a šťastný, že mu nechýbam.
"Aj ty mne. Ale aj tak je to všetko tvoja vina." Nezabolí ma to. Vykúzli mi to úsmev na tvári. Môj starý dobrý podpichujúci Zare.
"Ja viem, ale už to nikdy nezopakujem. Sľubujem."
"To dúfam." Zamumle.
Tak sa mi Zare vrátil do života. Nikdy viac sme sa nerozprávali o mojej chybe a jeho zmiznutí. Vlastne raz, keď som chcel vedieť, prečo tá báseň nefungovala na začiatku a prečo teraz áno. Zare sa na mňa pozrel a bol vážny. Skutočne vážny. To sa nestávalo často.

"Tvoje srdce... Začiernil si ho. Iba škvrnami, ale už nebolo biele. Nebolo čisté. A keď zašpiníš niečo také nevinné, nejde to ľahko prekryť. Pamätaj, že čierna bielu prekryje hneď. Stačí jedna chyba, jeden zlý čin. Opačne to nie je také jednoduché. Môžeš maľovať bielou, ale čierna stále presvitá. Trvá veľmi dlho, kým ju nevidieť. A preto to fungovalo až teraz. Čierne sa muselo stať znova bielym."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Rolly Rolly | Web | 28. listopadu 2013 v 19:38 | Reagovat

Je to úžasná poviedka. Na konci teraz plačem ako korytnačka.

2 barbor barbor | Web | 28. listopadu 2013 v 19:56 | Reagovat

a ja na tvoj komentár pozerám úplne omámene a s úsmevom. ďakujem za tie slová.  naozaj ďakujem. ani som nedúfala, že niekto túto poviedku bude tak prežívať...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama