Slnko môže na teba svietiť
a dúhové bubliny lietať okolo tvojej hlavy,
aj keď prší.

Stratená - 2. časť

30. listopadu 2013 v 22:09 | Etell Lilium |  Stratená
Dnešok bol krajší. Ale nevyhli sa mu veci, čo sa mi nepáčia a čo mi nepridali na pohode. Niekto by sa možno smial, že sú to maličkosti, no pre mňa tak veľmi podstatné. Lebo práve tie robia veci výnimočnými.



Dominuje jej obrovské zrkadlo. Jednoduché, v tvare obdĺžnika, s výškou dospelého človeka. Je staré, ošumelé a dosť zničené. Drevený rám je poskladaný z viacerých kúskov, ktoré do seba ale dokonalo zapadajú. V jednom rohu prevláda tmavé dubové drevo, ktoré sa postupne stráca v svetlejšom bukovom. To sa uzlí spolu so smrekovým a malé územie si privlastňuje breza. Je to mozaika snáď všetkých druhov stromov. Obetovali fragmenty duše, aby vznikla táto krása.
Na jednotlivých drobných častiach celku je viditeľná bezcitnosť času. Rám, priťahujúci všetky pohľady v minulosti, má už veľa chýb. Úlomky z neho chýbajú. Staroba sa do neho nemilosrdne zahryzla. Vytrhla z neho tesákmi drevené čiastočky.
Kladiem nohu pred nohu. Pomaly a obozretne. Ruky okolo tela, hoci zima už pominula, ale to sa potrebuje ešte ohriať, pretože chlad sa v ňom zabýval. No príjemné teplo na neho útočí a vyháňa ho preč. Najhoršie sú na tom moje namodralé chodidlá. Sú ako skamenené. Ako keby ich obalila tvrdá vrstva ľadu a oni sa časom zmenili na pevnejší povrch.
Zastavím sa tesne pred zrkadlom. Mám celkom obavy sa do neho zahľadieť, musím vyzerať úboho. Ale možno mi to pomôže zistiť, čo tu vlastne robím. Kde som, prečo som sa tu ocitla. Potlačím do úzadia svoje márnomyseľné myslenie. Teraz ide o viac ako len o nejaký povrch.
Neverím vlastným očiam. Ja... Ja nič nevidím. Iba zrkadlo. Žiaden odraz, iba sklo. Vidieť v ňom miestnosť. Aspoň si to myslím, lebo tá je prázdna, ak nerátam pokazené zariadenie na odraz, do ktorého hľadím.
Počkať... Ale to znamená, že... Nie som? Zomrela som? To... Nie, nie, nie. To jednoducho nemôže byť pravda, veď sama seba cítim. Dokonca vnímam chlad, teplo. To predsa mŕtvi nedokážu. Alebo áno?
Chytím si prstami spánky. Viečka pevne zovriem a začnem krútiť hlavou. Dosť. Už dosť. Nechcem tu byť. Chcem sa vrátiť. Musí to byť sen. Musí.
"Zobuď sa!" Vykríknem tak hlasno, ako dokážem. Bez účinku. Zvolanie sa stratí v priestore a minulosti. Rezignovane padnem na kolená. Ruky visia pri tele a hánkami sa šúchajú o hladkú zem. Slzy. Jediný spôsob boja proti tomuto. Moje vnútro sa prieči prijať to. Na rozdiel od môjho tela.
Posadím sa, nohy pokrčím a objímem ich. Hlavu si zložím bokom na kolenách. Slzy strácajú na sile. Apatia ma začína valcovať. Ani netuším, kde som. Keby som mala aspoň malú stopu, aby som tušila, proti komu a ako vzdorovať. Takto...
Chce sa mi spať. Je tu tak krásne teplo. Moje unavené telo sa schúli na boku na zemi. Je síce tvrdá, ale nie až taká, ako tá predtým. A je hladká, žiadne hrbole, drsné časti či povrch, čo zodiera kožu.
Svet sa mi zužuje na úzky pásik. Nejasný, rozmazaný, nepodstatný. Dôležité začne byť nevedomie.
Som schovaná pod perinou. Odmietam vyjsť, aj keď ma mama prosí, lebo meškáme. Nepamätám si, kam to ideme. Niekam na návštevu, tým som si istá. Nemám ich rada. Musím tam poslušne sedieť, nemôžem sa hrať. Dokonca mi mama ani nedovolí zobrať obľúbenú bábiku so sebou. A ešte je tu ten pocit. Taký ten plný obáv - obávačný, ako ho volám ja. Ako keď mi ocko skontroluje skriňu a miesto pod posteľou, či tam nie je strašidlo, ale ja aj tak viem, že odniekiaľ vylezie a nastraší ma.
"Nejdem." Poviem trucovito. Mama stráca trpezlivosť. Už nahnevane pochoduje po izbe. "Nejdem." Zopakujem znova, aj keď tuším, že to je nanič.
"Ale áno." Oznámi mi mama a bez milosti ma vytiahne spod periny. Preč od mojej ochrany pred niečím, čo cítim, že sa má stať a nebude sa mi to páčiť.

Oženiem sa po neznámej príčine môjho budenia a otočím sa na druhý bok. Chvíľku si myslím, že to prestane, ale...
"Au." Zamrnčím. "To bolelo." Otvorím rozmrzelo oči, aby som zistila, čo mi nedovolí spať a núti ma vrátiť sa do pustej, zamotanej a spletitej reality, ktorej nerozumiem a netúžim byť v nej.
"Ty?" Prekvapene sledujem drozda. Je čiernejší ako uhlie. Zobáčik mu svieti do oranžova. Má ho ako obloha, keď zapadá. Poskakuje na tenkých nožičkách a nakláňa spýtavo hlavičku.
"Mám vstať?" Opýtam sa a on mi odpovie veselým spevom. Je troška ostrý, ako keby ma karhal a potom prejde do jemnejšej melódie. Vtedy sťa by vyslovoval otázky v cudzom jazyku.
"Ja ti nerozumiem, maličký." Posadím sa a on tam stále je a pozoruje ma. Skúma. Usmejem sa. Živá bytosť v tomto stratenom svete.
"Budeš tu so mnou?" Zvedavo na neho pozriem a natiahnem k nemu ruku. Mám ju blízko jeho čiernych nožičiek.
"Neublížim ti. Sľubujem. Len tu nechcem byť sama." Získa zamyslený výraz a potom... Hop a je na mojej ruke.
"Budeš môj kamarát a ja tvoja kamarátka." Opatrne ho pohladím po brušku.
"Zdá sa mi, že sa ti to páči." Čo mi potvrdí veselým spevom. "Ale teraz by som ti mala vymyslieť nejaké meno. Nemôžem ťa volať drozdík."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 vikacirikova vikacirikova | E-mail | Web | 7. prosince 2013 v 18:19 | Reagovat

Je to pekná časť, super píšeš. Keby si si v nastaveniach pridala možnosť Prihlásiť sa k odberu, tak to hneď potvrdím ;)

2 barbor barbor | Web | 7. prosince 2013 v 21:58 | Reagovat

no páni... taký komentár som nečakala. ďakujem veľmi pekne... na tom prihlásení sa na odber popracujem. ani mi to vôbec nenapadlo :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama