na Blog.cz

Kratučká báseň. Už sa polepším. Len som mala hektické obdobie, ktoré by sa malo čoskoro upokojiť.

Prechádzala som svoje staré básne. Je ich dosť a časom sa tu dostanú. Niektoré. Natrafila som na dve, pri ktorých som si hneď povedala, že ich tu dám, hoci už majú niekoľko rokov. Nakoniec som vybrala túto.

A je tu konečne pokračovanie. Celkom neviem, ako to bude ďalej. Niekedy niečo vymyslím a potom to zmením, lebo... Lebo to nejako ide samo, keď píšem. Snáď sa bude páčiť.

Netuším, či niekto čaká na ďalšiu časť poviedky Stratená. Začala som ju písať. Ale teraz mám troška hektické obdobie, no plánujem ju tu dať cez víkend. Zatiaľ to bude iba báseň. Ako zvyčajne, súvisí s mojím životom.

Nemala som v úmysle dnes ešte niečo pridávať, ale vzniklo to a mám jednoducho chuť to tu dať.

Máte niekoho, kto vám pomáha? Ja áno. Niekedy sa musím postaviť veciam, ktoré som ukrývala do úzadia, ale práve to je to (a nielen to), čo ho robí takým výnimočným. Donúti ma im hľadieť zoči voči. A ja som za to rada. Veľmi rada. Pre neho to možno toľko neznamená, ale pre mňa áno. Už od začiatku mám pocit, že ma posúva dopredu. Uvedomujem si strašne veľa vecí a hoci to so mnou nemá ľahké, zatiaľ to nevzdal. A áno, si to ty. ;) :*

V týchto dňoch je moja nálada zvláštna. Dokážem plakať a o chvíľu sa smiať. Snažím sa vytlačiť z hlavy to, čo spôsobuje plač. Nie vždy to ide. Niekedy vlastne sama neviem, čo sa so mnou deje. Aj keď teraz tuším. A zmizne to až o pár dní. Alebo ešte neskôr. Ale to sa nejako poddá. Ako vždy.

Dnes bol jeden z tých dní, keď sa pozeráte na svet inak. Keď sa vám zdá všetko krásne. Aj ošúchaná a dolámaná lavička, či plný autobus. Počúvate susedu, ktorá nevie, kedy má prestať rozprávať. Vás to vlastne ani nezaujíma, ani ju veľmi nevnímate, ale usmievate sa. Dnes bol deň, keď ste sa rozlúčili s okolím a povedali si, že to tu nebolo také zlé, aj keď ste si niekedy ponadávali.