Slnko môže na teba svietiť
a dúhové bubliny lietať okolo tvojej hlavy,
aj keď prší.

Stratená - 3. časť

13. prosince 2013 v 23:22 | Etell Lilium |  Stratená
A je tu konečne pokračovanie. Celkom neviem, ako to bude ďalej. Niekedy niečo vymyslím a potom to zmením, lebo... Lebo to nejako ide samo, keď píšem. Snáď sa bude páčiť.



Sedím a zamyslene pozerám na vtáčika stojaceho na mojej ruke. "Drozdík, drozdíček, ako že ťa mám volať?" Zamumlem si a odpoveďou mi je veselé čvirikanie. Preskakuje z nožičky na nožičku a nechtiac ma škrabne. Veľmi nežne. Jedinou stopou je malá začervenaná čiarka, ktorá sfarbí moju belostnú ruku na nepatrnú chvíľu.
"Máš pekný hlások, len čo je pravda." Pohladím ho po brušku. Zdá sa mi, že sa mu to zapáčilo. A tie jeho lesklé čierne pierka... Sú jemné, hebučké a nútia ma sa ich dotýkať.
"Ty mi asi neporadíš." Pousmejem sa a uvažujem nad rôznymi menami. Ale všetky sú také obyčajné a vôbec mu nesedia. Jednoducho to nie je on.
"Už viem." Vyhŕknem nadšene. "Budeš Eridani. Ako tá hviezda." Čítala som o nej v jednom časopise, čo si kupuje otec. Epsilon Eridani. Súhvezdie Eridanus.
"Tak čo ty na to?" Uprene sa na neho zahľadím. "Budeš moja hviezda v tomto bludisku?" Veselé švitorenie. "Budem to brať ako áno, Eridani."
Drozdík je možno čierny, ale žiari tu v tejto mojej samote ako najjasnejšia hviezda. A jeho prítomnosť hreje. Teplo živej bytosti. Dotyk odstrašujúci samotu.
"Ale čo teraz?" Položím si otázku. Nečakám, že mi niekto odpovie, lebo nemá ani kto. Drozdíček nanešťastie nepoužíva ľudskú reč.
"Myslíš, že mám zostať tu alebo ísť ďalej?" Vyslovím nahlas, ale on za mňa nerozhodne. Dokonca ani nepípne. To je prvá chvíľa, kedy je úplne ticho.
"Tak to urobíme inak, Eridani. Ak budeš súhlasiť, zaspievaš. Dobre?" Čakám chvíľku na odpoveď, no tou mi je iba naklonená hlavička a aj tá vyzerá dosť zmätene a nechápavo. Nevadí. Skúsim to aj tak.
"Eridani, mám ísť ďalej?" Miestnosť pohltí ticho, ktoré je znásobené mojím nervóznym čakaním. Nechám čas plynúť a plynúť, ale zobák zostáva nemý.
"Takže mám zostať tu?" Nakloní hlavu na druhú stranu a ticho pípne. "To nebolo veľmi presvedčivé." Povzdychnem si.
Zvesím plecia bezradnosťou a neviditeľnou ťažobou, ktorá na nich padla. Nikdy som nemala rada takéto rozhodovanie. Vždy som potrebovala radu iných a nechala sa nimi viesť. Ale teraz tu je iba drozdík a ja. A on mi naznačil odpoveď, ale presvedčivo to neznelo. Čo robiť? Zahryznem si do pery a premýšľam.
"Eridani, spolu si to preberieme. Ja budem hovoriť, ty poslúchať." Zacupitá nôžkami na mieste a uprie na mňa svoje čierne očiská.
"Ak sa rozhodnem pre ďalšiu cestu, neviem, čo ma čaká. Môže to byť lepšie, ale aj horšie. A zasa zažiť ten pocit, že nikam nesmerujem... To sa mi veľmi nepozdáva. No ak zostanem tu, nemalo by sa nič zlé stať. Je tu teplo, si tu ty... Dobre, možno trocha tvrdá podlaha, ale celé toto tu je oveľa lepšie ako tá prvá desivá miestnosť." Až sa otrasiem.
"Zostávam." Rozhodnem sa v sekunde. Nemá zmysel to pridlho zvažovať. Len by som viac zneistela, aj keď to určite ešte príde, lebo ja svojím rozhodnutiam neverím a spochybňujem ich.
"Počkám ešte nejaký čas, oddýchnem si a potom znova zvážim, čo je pre mňa najlepšie." Uzavriem to a znova sa uložím na zem. Drozdík zoskočí z mojej ruky, a to ma zasiahne ako ľadový dážď. Jediné spojenie so živou bytosťou zmizlo. Necítim ho. Prúd energie tečúci do mňa vyhasol. Strata sa vo mne ozvala naplno. Ako keď prídete o to najcennejšie. Ako keď všetky vzácne veci zhoria na popol.
"Eridani..." Vystrelím do sedu a nastavím mu ruku, aby na ňu vyhopkal. "Ty pekne zostaneš pri mne." Pohladím ho po brušku. Znova je všetko tak, ako má byť. Pocit určitého bezpečia a pokoja sa vrátil.
"Tak vieš čo, ja sa opriem o stenu." Nebudem sa ukladať na zem, ak to znamená, že prídem o drozdíka. Postavím sa a on zamáva krídlami, aby sa udržal na mojej ruke. Svoje kroky vediem k stene, ktorá ale nie a nie prísť. Otočím sa a zbadám zrkadlo. Jediný záchytný bod, ktorý sa mi neuveriteľne vzdialil.
"To vôbec nie je vtipné." Zamumlem a zabudnem na nejakú stenu a opieranie sa o ňu, lebo je v nedohľadne. Ako nedosiahnuteľná diaľka. Radšej sa vyberiem k zrkadlu. To jediné je na svojom mieste a neklame ma. Vzdialenosť je taká, aká byť má. Pevný bod. Istota.
Posadím sa na zem. Únava sa vracia a vo väčšej sile ako predtým.
"Na chvíľu si oddýchnem." Oči sa mi začnú zatvárať a moje telo smeruje k zrkadlu. Pevné sklo, ktoré by malo nasledovať, sa stratí.
Hlasný výkrik. Prepadnutie sa do tmy. Drozdík vo vzduchu prudko mávajúcim krídlami. Čierna hviezda Eridani žiariaca vo svetle. Posledná vec pred tmou.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama