Slnko môže na teba svietiť
a dúhové bubliny lietať okolo tvojej hlavy,
aj keď prší.

Stratená - 4. časť

1. ledna 2014 v 21:36 | Etell Lilium |  Stratená
Taká kratučká ochutnávka toho, čo bude.




Ubolené telo. Každý kúsok zmeravený. Pohnem prstami na rukách. Aj to je ťažké. Ako keby som sa snažila rozhýbať kameň.
"Eridani." Šepnem piskľavo. Moja hviezda stratená v temnote, ktorá ma znova obklopuje. Nalomený povzdych preťatý štebotom osvetľujúcim čiernotu.
"Eridani? Drozdíček, prosím, ak si tu, znova zaspievaj." Hlas sa mi chveje očakávaním i strachom, že som si to iba vybájila. Malé ďobnutie do ruky.
"Si to ty." Hlesnem. V tú chvíľu zo mňa padne ťažoba úplnej osamelosti. Veľmi opatrne sa snažím nahmatať Eridaniho. On sám mi pomôže, keď skočí svojimi drobnými nôžkami na moju ruku. Zodvihnem ho a lícom sa mu obtriem o hebučké perie.
"Neopustil si ma. A ja ti za to ďakujem, Eridani." Predstavuje pre mňa malú guľu s nekonečným množstvom energie, ktorá ma nabíja.
A čo teraz? Mohla by som zostať na tejto studenej, tvrdej a nehostinnej zemi, ale som si istá, že to nie je tá správna voľba pre mňa. Eridani je so mnou a to mi dodáva silu.
"Pôjdeme. Niekam." Oznámim v momente, keď sa začnem stavať na oslabené nohy. Drozdík zaštebotá.
"Máš pravdu, neviem, čo nás čaká, ale nemôžeme tu zostať. Okolo nás nie je nič, čo by nám dávalo aspoň štipku nádeje. Ak sa vyberieme dopredu, niečo nás už stretne." V duchu verím, že to bude niečo pekné.
Pošúcham si nohu o nohu, aby sa mi rozprúdila krv. Najhorší je však ten chlad. Zadiera sa mi pod kožu, kde sa usadí a nechce to miesto opustiť. Podobá sa dotieravému hmyzu, ale na rozdiel od neho nemožno zimu pripučiť novinami.
Kráčam veľmi pomaly, ale aj toto slimačie tempo mi vženie do tela teplo. Srdce mi hlasno bije. Ozýva sa mi v hlave. Pri každom kroku udrie o niečo hlasnejšie. Pripomína mi všetky obavy, čo ma objímajú ako ťahavá rastlina.
Jednu ruku mám natiahnutú dopredu, aby som niekam nenarazila. V druhej hniezdi Eridani.
"Snáď to má nejaký koniec a niekam aj dôjdeme." Zamumlem.
Nie je možné, aspoň nie pre mňa, odhadnúť, akú vzdialenosť som prešla. Zdá sa krátka i dlhá zároveň.
"Počuješ?" Zastavím prudko, až Eridani mávne krídlami, aby nespadol a udržal sa mi na ruke. Cítim dokonca jemný prúd vzduchu, ktorý tým spôsobí.
"Znova." Šepnem vzrušene. "Niekto tu je." Snažím sa zrýchliť svoj pohyb a ísť za silnejúcim zvukom.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama