Slnko môže na teba svietiť
a dúhové bubliny lietať okolo tvojej hlavy,
aj keď prší.

Stratená - 6. časť

16. února 2014 v 0:55 | Etell Lilium |  Stratená
Tak je tu ďalšia časť. Mám napísané niečo viac, ale musím to znova prepísať a dopísať, lebo toho nie je veľa. No určite pridám aj nejaké básne. Tých mám v zásobe dostatok.




"Myslíš, že sme urobili niečo, čím sme si to zaslúžili?" Opýtam sa tesne predtým, než sa zahryznem do čerstvého kúska pečiva. Eridani tiež na nič nečaká a pustí sa do svojej dobroty.
S plným bruchom sa vyvalím na matrac. Je pohodlný ako žiadny pred ním. Natiahnem na seba ešte deku, do ktorej si poriadne zamotám chodidlá. Eridani si urobí pohodlie na mne a prikrývku použije ako hniezdo. Hladím ho po kúsku bruška, až kým nás oboch nepohltí spánok.

"Ešte nie." Zamumlem unavene a otočím sa na druhý bok, no ďobanie neprestáva.
"Ty malý tvrdohlavec." Povzdychnem si. Otvorím neochotne oči a mám pocit, že Eridani by sa spokojne usmieval, keby mu to ten jeho jasný zobáčik dovoľoval.
"Veď už som hore." Pohladím ho po čiernom perí a donútim sa sadnúť si.
"To sa nám skvelo spalo, však?" Žmurknem na neho s úsmevom. Čo dokáže urobiť poriadny spánok a jedlo... No som vážne zvedavá, čo nás tu ešte čaká, lebo mám také neblahé tušenie, že doma sa asi len tak z ničoho nič nezobudím. Že je to len sen, som dávno zavrhla. Ale čo to je... Tak na to som stále neprišla.
Znova sa rozhodím na matrac s rozhodenými rukami.
"Nikam sa mi nechce. Čo tak oddychovať celý deň?" Navrhnem, no stretnem sa s nesúhlasným zaštebotaním.
"Nie? To je škoda. A čo budeme teda robiť? Máš nejaký plán?" Eridani rozhýbe krídla a preletí okolo zrkadla.
"Tak to... Nie. Ja tam znova nepadnem. Kto vie, kde by sme sa objavili. Nie." Odmietnem rázne. Eridani ma ale nepočúva a zosadne kúsok od zrkadla, ku ktorému sa približuje malými cupotavými krokmi.
"Asi som sa zbláznila." Zakrútim nad sebou hlavou. Chytím ho do rúk, keď už už plánuje skočiť do zrkadla.
"To iba preto, že si to ty." Rozstrapatím mu páperie a nie práve nadšene vykročím oproti svojmu odrazu.

"Mala by som si asi začať zvykať." Skonštatujem po ďalšom prebudení na tvrdej zemi v tmavej miestnosti. Eridani poskakuje pri mne a keď vstanem, usadí sa mi v dlaniach.
"Takže mňa vyženieš z postele a ty si urobíš takéto pohodlie." Zasmejem sa.
Moje kroky sú stále neisté, ale už nie tak vystrašené.
"Kto vie, čo nás čaká dnes. Len dúfam, že to bude niečo pekné. To dievčatko hralo krásne, ale tá jej slepota ma vydesila. Niečo tam bolo zvláštne." Je mi trocha ľúto, že mi Eridani nedokáže odpovedať slovami. Jeho štebotanie však sprostredkuje pocity a tak mám aspoň predstavu, čo si myslí a ako to všetko vníma.
Nejako som si asi už zvykla na neznámu cestu niekam. Je to len kladenie nôh pred seba. Veľkým šťastím je, že je pri mne Eridani. Je veselý a dodáva mi pocit, že ideme správnym smerom. Keby sa niečo dialo, určite by ma varoval. Vycíti predsa viac ako ja.
Vždy je to zvláštny pocit, keď nepoznanie blízkej budúcnosti je tak intenzívne. Nikdy som o tom vo svojom bežnom živote neuvažovala. Jednoducho som žila bez toho, aby som venovala kúsok svojej myšlienky tomu, čo ma čaká za rohom. Áno, budúcnosť som v sebe riešila, ale nie takto. Mala som svojím spôsobom istotu, aj keď nie stopercentnú. Ale tu... Na tomto mieste každý krok znamená skok do neznáma.
"Pozri sa, Eridani, dvere." Na rozdiel od tých predchádzajúcich, majú tieto na sebe noty, vyčnievajúce z dreva. Sú však ošúchané, ako keby ich niekto často hladil.
"Myslíš, že je to skutočná melódia?" Z Eridaniho štebotania s istotou neviem vylúštiť jednoznačnú odpoveď. Znie to príliš váhavo.
"Asi by sme mali vojsť." Zamumlem. "Snáď nás nič nezožerie." Snažím sa zavtipkovať a znieť veselo.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama